Gospel- Aj vy buďte pripravení (Mt 24, 44)

image_pdfimage_print

     Zamyslenie nad Lk 19,31

„Pán ho potrebuje.“

Ježiš poslal dvoch učeníkovso slovami: „Choďte do dediny, čo je pred vami. Len čo do nej vojdete, nájdete priviazané osliatko, na ktorom nikdy nijaký človek nesedel. Odviažte ho a priveďte!A keby sa vás niekto opýtal: ,Prečo ho odväzujete?ʻ, poviete: ,Pán ho potrebuje.ʻ“ (Lk 19,29-31) Ježiš veľmi dobre vedel, že potrebuje osliatko na svoj slávnostný vstup do Jeruzalema, aby sa naplnilovšetko, čo bolo o ňom napísané v Starom zákone (porov. Lk 24,27; Mt 5,17).

Skrze proroka Zachariáša, ktorý žil päťsto rokov pred príchodom Ježiša, Duch Svätý predpovedal príchod Kráľa Božieho ľudu: „Plesaj hlasno, dcéra Siona, jasaj, dcéra Jeruzalema, hľa, tvoj kráľ ti prichádza, spravodlivý je a prináša spásu, ponížený je a nesie sa na oslovi, na osliatku, mláďati oslice.“ (Zach 9,9)

Skúsme sa zamyslieť nad vetou: „Pán ho potrebuje.“ Tak ako potreboval osliatko na svoj vstup do Jeruzalema, Pán potrebuje každého z nás na určitú úlohu. Bola raz jedna žena, ktorá sa už od detstva modlila, aby dostala veriaceho manžela, ktorý sa bude s ňou modliť a chodiť do kostola. Stal sa však pravý opak – dostala muža, ktorý vôbec nebol kresťansky založený a navyše bol alkoholik. Raz sa opýtala svojho duchovného vodcu, prečo jej to Boh urobil. Kňaz jej odvetil: „Komu inému môže Boh zveriť takého človeka, ak nie takej zbožnej žene ako ste vy? Boh vás potrebuje, aby ste toho muža zmenili svojimi modlitbami a vytrvalosťou.“ Odvtedy sa už viac nesťažovala, prečo to Boh dopustil v jej živote.

Veľmi často mávame pocit, že prežívame zložité situácie a žijeme s ľuďmi, s ktorými je ťažké nájsť spoločnú reč. Málokedy si uvedomujeme, že Boh má nejaký dôvod, prečo nás priviedol do takej situácie a prečo nám dal do života takých ľudí. Boh nás potrebuje, aby sme s pomocou jeho milosti zmenili tie sitácie aj tých ľudí. Keby sme „zmýšľali tak ako Kristus“ (Flp 2,5), dokázali by sme vidieť ľudí a situácie jeho očami, počúvať jeho ušami, hovoriť jeho ústami a milovať jeho srdcom. Keď teraz vstupujeme do veľkonočného týždňa, dovoľme Pánovi, aby nás použil podľa svojej vôle na svoje plány, aby sme sa stali požehnaním pre druhých. Potom budeme môcť povedať spolu s Ježišom: „Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať.“ (Jn 17,4)

Mary Pereira

                Aj vy buďte pripravení (Mt 24, 44)

Na čo sa máme pripraviť? Na príchod nášho Pána Ježiša. „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“ (Jn 1, 1) „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ (Jn 1, 14) Toto sú Vianoce. Preto sa od prvého adventného dňa pripravujeme na slávenie tejto veľkej udalosti, keď sa „nekonečný Boh stal človekom“, aby žil medzi nami a urobil nás podobnými Bohu. Ježiš prišiel, aby nás zmieril s Otcom.

Advent je časom rozjímania o Božej láske. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 16) „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.“ (1 Jn 4, 10) Sme pozvaní oslavovať túto lásku Boha. Často však zabúdame na to podstatné a sme zaneprázdnení množstvom vonkajších príprav. V adventnom období nás matka Cirkev vedie cez nádherné liturgické čítania svätých omší a nabáda nás k tomu, aby sme sa zamysleli nad svojím životom, očistili si srdcia a životy od všetkého, čo nie je v súlade s Pánom a jeho kráľovstvom, aby v našom srdci mohlo zavládnuť Božie kráľovstvo lásky, radosti a pokoja. Tak ako pripravujeme jasličky pre Ježiška, pripravme preňho aj svoje srdcia, lebo práve tam sa túži narodiť a prebývať.

Advent by nám mal tiež pomôcť pripraviť sa na druhý príchod nášho Pána Ježiša. V súvislosti s príbehom o Noemovi a Lotovi Ježiš poznamenal, že „ľudia jedli, pili, ženili sa a vydávali až do dňa, keď Noe vošiel do korába. Tu prišla potopa a zahubila všetkých. Podobne ako to bolo za dní Lota: ľudia jedli, pili, kupovali, predávali, sadili, stavali“ (Lk 17, 27-28) Ježiš nám pripomína, že je čosi dôležitejšie než tieto veci. Naša vlasť je v nebi, kde „nám Pán pripravil miesto“ (porov. Jn 14, 3). Syn človeka príde nečakane, aby nás tam zobral, preto musíme byť pripravení na stretnutie s Pánom. Tí, čo nás predišli do večnosti a tí z nás, ktorí budú povolaní ešte pred druhým príchodom Krista, „budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme“ (1 Kor 15, 52). Tí, čo sú predurčení, aby tu zostali až do chvíle, keď zaznie zvuk poľnice ohlasujúci Pánov druhý príchod, „v jednom okamihu“ uzrú pred sebou Spasiteľa sveta. Preto „bedrá majme opásané a lampy zažaté“ (porov. Lk 12, 35), „pripravme cestu Pánovi“ (porov. Mt 3, 3) a ohlasujme ľuďom, že Ježiš znova príde na zem, a pomôžme aj im, aby sa pripravili na jeho príchod.

Modlime sa: Pane, pomáhaj nám, aby sme si „nezhromažďovali poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú“, ale aby sme si „v nebi si zhromažďovali poklady; tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú.“ (porov. Mt 6, 19-20)

Mary Pereira

Zamyslenie nad Lk 13, 25-28

„Keď hospodár vstane a zatvorí dvere a vy zostanete vonku, začnete klopať na dvere a volať: ,Pane, otvor nám!ʻ A on vám povie: ,Ja neviem, odkiaľ ste!ʻ“ (Lk 13, 25)

Náš Boh je Bohom milosrdenstva, ale aj Bohom spravodlivosti. „Maj teda pred očami Božiu dobrotu i prísnosť: prísnosť voči tým, čo padli, a Božiu dobrotu voči tebe, ak vytrváš v dobrom; inak budeš aj ty odťatý.“ (Rim 11, 22) V knihe Sirachovho syna nám Pán hovorí: „Ani si nehovor: ,Pánovo zľutovanie je veľké, zmiluje sa nad množstvom mojich hriechov.ʻ Lebo zľutovanie i hnev chytro vychádzajú od neho a sleduje hriešnikov jeho hnev. Neodkladaj so svojím obrátením sa k Pánovi, ani to neodsunuj zo dňa na deň. Lebo jeho hnev príde nečakane a rozmetá ťa, až príde jeho pomsta.“ (Sir 5, 6-9)

Brána Božej milosti a milosrdenstva je pre nás otvorená po celý náš život. Boh nás neustále pozýva k tomu, aby sme zanechali náš svojvoľný spôsob života a vrátili sa naspäť k nemu. Príde však čas, keď sa brána zavrie. Ježiš o tom veľmi jasne hovorí v podobenstve v úvode tohto zamyslenia. Spása je dar, ktorý sme zadarmo dostali od Pána, no Duch Svätý nám ústami sv. Pavla hovorí: „s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse“ (Flp 2, 12). Musíme spolupracovať s Božou milosťou. Aj v podobenstve o desiatich pannách sa hovorí, že „dvere sa zatvorili“, kým si päť nerozumných panien išlo kúpiť olej do svojich lámp (Mt 25, 10). Bdejme teda, lebo nevieme, v ktorý deň príde náš Pán (porov. Mt 24, 42). Bedrá majme opásané a lampy zažaté (porov. Lk 12, 35). Musíme sa prebudiť z driemot a letargie v našom duchovnom živote. Svätý Pavol nás vyzýva: „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus!“ (Ef 5, 14). „…deň čo deň sa vzájomne povzbudzujte, kým trvá to ,dnesʻ, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu. Veď sme sa stali účastníkmi Krista, pravda, ak istotu, ktorú sme mali na počiatku, zachováme pevnú až do konca“ (Hebr 3, 13-14).

Mary Pereira

Zamyslenie nad Jn 15,15

Ježiš povedal: „Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“ (Jn 15,15) Tento milujúci Boh, ktorý je naším Stvoriteľom, vie, aké má s nami plány: „Sú to myšlienky pokoja a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej.“ (Jer 29,11) Prečo ho „nehľadáme celým svojím srdcom“ (Jer 29,13), aby sme spoznali Jeho plány pre náš život? Pán hovorí: „Volaj ku mne a vyslyším ťa a oznámim ti veľké, nevystihnuteľné veci, o ktorých nevieš.“ (Jer 33,3) Je smutné, že nemáme čas, aby sme vytočili telefónne číslo Boha – Jer 33,3 – pretože sme stále zaneprázdnení prichádzajúcimi a odchádzajúcimi hovormi, sms správami a chatovaním v mobile či smartfóne. Keď sme zmätení a máme pochybnosti v živote, náš milujúci Pán je vždy pripravený nám pomôcť. Veď nám prisľúbil: „Dám ti múdrosť a poučím ťa o ceste, ktorou máš kráčať; poradím ti a budem ťa mať stále na očiach.“ (Ž 32,8) Keď budeme udržiavať láskyplný vzťah s Bohom každý deň nášho života, určite nám to prinesie veľký úžitok! „Ako je to s človekom, čo sa bojí Pána? Ukáže mu cestu, ktorú si má vyvoliť.“ (Ž 25,12) Vybudujme si teda živý a láskyplný vzťah s Bohom, ktorý kráča s nami a stojí pri nás v každej životnej situácii.

Inšpiráciou pre nás môže byť pieseň, ktorú napísal írsky básnik Joseph M. Scriven (1855), aby potešil svoju matku v jej osamelosti:

Ó, jak vzácny priateľ, Ježiš, niesol nášho hriechu žiaľ.
Aká výsada to pre nás, niesť Mu všetko v modlitbách.
Ľahko svoj pokoj strácame, časté strasti nesieme,
keď k Bohu v dôvernej prosbe všetko neprinášame.

Keď skúšky a pokušenia prídu ako jarmo bied,
nenechajme sa odradiť v modlitbe to k Pánu niesť.
Či sa niekde niekto nájde Ježišovi podobný?
Pozná každú našu slabosť, nadovšetko je súcitný.

Či sme biedni, obťažení, ťarchu obáv nesieme?
Útočišťom je Spasiteľ, ku Nemu sa modlime.
Priatelia nás zanechajú, sklamú, nami pohrdnú.
No Jeho rameno, náruč útechu neodoprú.

Požehnaný Spasiteľ náš, On sa o nás postará.
Kiež len v horlivej modlitbe môžme všetko prinášať.
Až kým do nádhernej slávy po súženiach vstúpime,
tam len chvála, uctievanie naším údelom bude.

Počúvaj, ľud môj, kiež by si ma poslúchol

Z rôznych zdrojov počúvame rozličné varovania – o blížiacom sa zemetrasení, tsunami, záplavách, vlne horúčav, búrke… Ihneď poslúchneme odporúčania a odídeme na iné miesto alebo sa snažíme ochrániť nejakým iným odporučeným spôsobom. Všetky tieto varovania sú pre naše telesné dobro. Aj náš milujúci Boh nám v priebehu storočí dáva rôzne varovania – nielen pre naše telesné dobro, ale tiež – a najmä – aby sme sa vyhli duchovnej katastrofe. Ústami proroka Jeremiáša Pán napomína Izrael: „Iba som im uložil príkaz, ktorý znel: Počúvajte môj hlas a budem vaším Bohom, vy však budete mojím ľudom. Kráčajte tiež každou cestou, ktorú vám ja prikážem, aby sa vám dobre vodilo. Ale nepočúvali a nenaklonili si ucho, išli za svojimi plánmi v podlej zatvrdnutosti svojho srdca, ukázali mi chrbát a nie tvár. Odo dňa čo vaši otcovia vyšli z Egypta, až podnes som deň čo deň posielal k nim rozličných svojich sluhov, prorokov, ale nepočúvali ma a nenaklonili si ucho, stali sa tvrdošijnými, horšími ako ich otcovia.“ (Jer 7,23-26)

Aj v dnešnej dobe sa my, nový Izrael, znova dopúšťame rovnakej chyby a robíme ešte horšie veci než naši predkovia. Ale náš Boh, ktorý je nesmierne milostivý a milosrdný, túži, aby každý človek zanechal cestu zla. Trpezlivo nám dáva stále nové príležitosti, aby sme poslúchli jeho výstrahu. Láskavo nás varuje pred dôsledkami, ktorým budeme musieť čeliť, ak neposlúchneme jeho hlas.

Pôstne obdobie je pre nás úžasným časom milosti – časom modlitby, pôstu, pokánia, almužny a skutkov milosrdenstva – týmto sa máme zjednocovať s vykupiteľskou obetou Ježiša na kríži. Od prvého dňa Pôstu na Popolcovú stredu nás liturgické čítania každý deň vyzývajú k radikálnej premene srdca – máme zmeniť svoj postoj k sebe a k ostatným, zmeniť spôsob rozprávania a správania sa k ľuďom, náš spôsob prejavovania lásky… Náš životný štýl totiž často býva v protiklade so zásadami, ktoré učil Ježiš. On je k nám aj napriek tomu milosrdný a trpezlivý. Ježiš pozná našu slabosť, nechce nás zatratiť, ale hľadá nás tak ako dobrý pastier hľadá stratené ovce.

Milujme ešte viac nášho milujúceho Pána počas tohto Pôstneho obdobia. Potešme jeho srdce tým, že poslúchneme jeho hlas. Nech nám Duch Svätý pomáha prebudiť sa z vlažného života. Ako nás vyzýva sv. Pavol: „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus!“ (Ef 5,14)

Mary Pereira

Prinášať ovocie v každom čase

Pokračovanie úvahy o prekliatom figovníku

Ako môžeme prinášať ovocie Ducha Svätého (Gal 5,22-23) „v každom čase“? Duch Svätý nám prostredníctvom svätého Pavla hovorí, že „sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali“ (Ef 2,10). A vyzýva nás: „Neúnavne konajme dobro“ (Gal 6,9). Aj keď musíme neustále čeliť žiarlivosti, závisti či nepriateľstvu zo strany ľudí v našom okolí, nemáme na to reagovať, nemáme si všímať ich „zlý“ postoj, ale máme ďalej konať dobro. Je to však v praxi možné?

Áno, je to možné, ale iba s Božou pomocou. Pán pozná našu slabosť, preto nám dal Ducha Svätého, aby bol vždy s nami (Jn 14,16). My však musíme žiť v spoločenstve s Duchom Svätým (2 Kor 13,13), aby nás viedol (Gal 5,16) a usmerňoval (Gal 5,25) – vo všetkých našich slovách, myšlienkach i skutkoch. Svätý Jakub píše: „Nič nemáte, lebo neprosíte.“ (Jak 4,2) Keď budeme prosiť Ducha Svätého v našom vnútri, aby sme vždy vyžarovali Kristovu dobrotu, aby sme „prinášali mnoho ovocia a stali sa jeho učeníkmi a oslavovali Boha Otca“ (Jn 15,8), náš Božský hosť nám bude ochotne pomáhať, pretože jeho poslaním je oslavovať Boha v našich životoch (Jn 16,14). Svätý Pavol preto hovorí: „Modlite sa v každom čase v Duchu!“ (Ef 6,18)

V prvom liste sv. Pavla Solúnčanom čítame: „Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!“ (1 Sol 5,16-18) Keď som to raz rozoberala na prednáške, jedna pani mi povedala: „Boh zabudol, že sme len ľudia.“ Odvetila som: „Nie, Boh nezabudol, že sme len ľudia. Keď od nás čosi žiada, dáva nám aj silu, aby sme to mohli urobiť, a ukazuje nám, ako to máme urobiť.“ Potom som sa to snažila vysvetliť takto: „Každý z nás niekedy jedol sendvič. Suché kúsky pečiva nie sú až také lahodné, preto si medzi ne dávame nejakú plnku – napríklad šunku so syrom. Takto naplnený sendvič chutí lepšie.“ Aj Boh nám dal duchovný sendvič, ktorý nachádzame v prvom liste sv. Pavla Solúnčanom v 5. kapitole, verše 16-18. Verše 16 a 18 sa nám môžu zdať ťažko „stráviteľné“, podobne ako suché pečivo. Ako sa môžeme ustavične radovať a pri všetkom vzdávať vďaky? Boh vo svojej múdrosti však medzi to vložil verš 17: „Bez prestania sa modlite.“ Áno, to čo my sami nedokážeme, je možné s Božou pomocou, ktorú musíme čerpať z nášho trvalého spoločenstva s ním, keď sa modlíme a prosíme ho o pomoc a usmernenie. Preto Ježiš povedal: „Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť (náš život) nemôže prinášať ovocie (Gal 5,22-23) sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne.“ (Jn 15,4)

Prosme o milosť, aby sme v živote aj v smrti oslavovali Boha a osvedčili sa ako praví Kristovi učeníci. Nezabúdajme, že „každý strom možno poznať po ovocí.“ (Lk 6,44) Pane, prosíme ťa, aby sme v deň posledného súdu nepočuli z tvojich úst: „Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ (Mt 7,21-23)

Mary Pereira

Prekliaty figovník: zamyslenie nad Mk 11,12-14

Keď na druhý deň z Betánie odchádzali, pocítil hlad. Zďaleka zazrel figovník s lístím. Išiel k nemu, či na ňom niečo nenájde. Ale keď k nemu prišiel, nenašiel nič, len lístie; nebol totiž čas fíg. I povedal mu: „Nech z teba už nikdy nik neje ovocie!“ A jeho učeníci to počuli.“

Vieme, že jablká sú sezónne ovocie. Keď nie je práve sezóna jabĺk a na jabloni nie sú žiadne plody, určite by sme nepovedali: „Vytnime tú jabloň, veď tu len zbytočne zaberá miesto.“ Vieme, že strom rodí ovocie len v určitej sezóne. Evanjelista Marek z vnuknutia Ducha Svätého napísal: „nebol totiž čas fíg“. No aj napriek tomu Ježiš preklial ten figovník. Prečo to urobil?

Túto otázku často kladiem na duchovných cvičeniach, málokedy však dostanem správnu odpoveď. Nedávno mi na ňu jeden muž odpovedal: „Ježiš musí byť šialený.“ Táto odpoveď ma šokovala. Napomenula som ho, aby si dával pozor na jazyk, pretože Ježiš povedal: „No hovorím vám: Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia. Lebo podľa svojich slov budeš ospravedlnený a podľa svojich slov budeš odsúdený.“ (Mt 12,36-37) Odpoveď tohto muža ma podnietila, aby som sa s vami podelila o poznanie, ktoré som raz dostala od Pána pri osobnej modlitbe. Zvyčajne to spomínam na duchovných cvičeniach, keď sa to hodí k téme mojej prednášky.

Ježišovi nešlo o to, či figovník rodí figy alebo či jabloň rodí jablká. Mal na mysli strom nášho života, ktorý má prinášať ovocie Ducha Svätého. „Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.“ (Mt 21,43) Podobne aj Ján Krstiteľ, keď hlásal evanjelium pokánia, vyzýval ľudí: „Prinášajte teda ovocie hodno pokánia“ (Lk 3,8). Nemáme na výber, je to príkaz, lebo Ježiš povedal: „Každý strom možno poznať po ovocí.“ (Lk 6,44) Božie kráľovstvo má „svoje vlastné ovocie“ a kráľovstvo Zlého má tiež „svoje vlastné ovocie“. My patríme do Božieho kráľovstva, sme „Boží národ“ a preto ovocím nášho života má byť ovocie Božieho kráľovstva, čiže láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť a zdržanlivosť. (Gal 5,22-23)

Ovocie kráľovstva, ktoré máme prinášať v našom živote, nemôže byť iba sezónne. Ovocie Ducha musím vo svojom živote prinášať „v dobrých časoch aj v zlých časoch“, lebo to je znakom, že som Kristovým učeníkom a patrím do jeho kráľovstva.

Náš prvý pápež vo svojom prvom liste napísal: „Sluhovia, podriaďujte sa so všetkou bázňou pánom, a nielen dobrým a miernym, ale aj zlým.“ (1 Pt 2,18) Je ľahké byť milujúci, radostný, pokojný, zhovievavý, láskavý, dobrý, verný, mierny a zdržanlivý, keď sú k nám všetci dobrí. Ako svedkovia Krista však musíme prinášať toto ovocie každý deň nášho života, lebo „podľa toho spoznajú všetci, že sme jeho učeníci“ (porov. Jn 13,35).

Môže sa nám to zdať nemožné, ale „čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu“ (Lk 18,27). V tejto úvahe budeme pokračovať v ďalšom článku na tejto stránke.

Mary Pereira

MARANATHA – príď, Pane Ježišu

Vstupujeme do ďalšieho adventného obdobia, ktoré je časom duchovnej obnovy a prípravy na príchod Pána. V očakávaní Pánovho príchodu sa modlíme: „Maranatha. Príď, Pane Ježišu.“ Nech je pre nás toto obdobie v súčasnom Roku viery ešte oveľa viac naplnené milosťou, než kedykoľvek predtým. Blahoslavený kardinál John Henry Newman raz v jednej kázni povedal: „Máme nielen veriť, ale aj bdieť. Nielen milovať, ale aj bdieť. Nielen poslúchať, ale aj bdieť. A prečo máme bdieť? Pre tú veľkú udalosť, ktorou je príchod Krista.“

Advent a Kristov triumf Hans Memling (WGoA)

Áno,naozaj bdieme, očakávame, hľadáme a budujeme si vzťah s veľmi osobným Bohom, ktorý sa stal človekom a žil medzi nami. Boh sa stal „Emanuel“ v osobe Ježiša Krista, v ktorom sa splnili všetky Božie zjavenia. Neveríme v akýsi mýtus alebo ideológiu či modlu. „Veríme v Boha, Otca všemohúceho, stvoriteľa neba i zeme, i v Ježiša Krista, jeho jediného syna, ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych…“ On žije a už viac nezomrie. On je s nami „až do skončenia sveta“. (Mt 28,20) Stáva sa reálnou skúsenosťou pre všetky duše, ktoré ho hľadajú celým srdcom. Naše bdenie do jeho príchodu nebude márne, lebo každý, kto ho hľadal, našiel ho. „Budete ma hľadať a nájdete ma; ak ma budete hľadať celým svojím srdcom, dám sa vám nájsť – hovorí Pán“ (Jer 29,13-14). Tak ako Zachej, aj my majme túžbu „uvidieť ho“; tak ako slepý Bartimej, aj my „túžme po jeho uzdravujúcom dotyku s vierou plnou očakávania“; tak ako Samaritánka pri studni, aj my „žíznime po (prameni) živej vody“. Áno, s úprimným a celým srdcom túžme po Mesiášovi, Spasiteľovi celého sveta.

 

V dejinách už raz prišiel: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“ (Jn 1,14) A príde zas: „Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať.“ (Sk 1,11) „A každé telo uvidí Božiu spásu.“ (Lk 3,6)

SvätýBernard z Clairvaux popisuje advent z troch hľadísk. Ako prvý uvádza advent, ktorý už nastal v historickom čase a priestore a ktorý si pripomíname každý rok na Vianoce. Druhým adventom bol príchod Krista na svet z lona Panny Márie, aby „našiel a spasil, čo bolo stratené.“ Tretím adventom je parúzia, keď Kristus príde súdiť živých a mŕtvych a zoberie si nás k sebe. Svätý Bernard vysvetľuje druhý advent ako „čas navštívenia“, prostredníctvom ktorého je teraz Kristus prítomný a pôsobí v živote každého z nás. Každý deň v nás pôsobí skrze milosť, aby nás premieňal na svoju podobu a priniesol nám spásu a uzdravenie od hriechu, ťažkostí, chorôb a ľudskej slabosti nášho každodenného života.“(z článku Jeanne Kunovej Očakávanie Mesiáša, ktorý vyšiel v indickom katolíckom charizmatickom časopise Charisindia v decembri 2010)

 

 

Zakaždým,keď počúvame čítania na svätej omši, alebo keď sami čítame a rozjímame nad Svätým písmom, nech sa v nás Slovo stane telom a nech vojdeme do „dverí viery“ (Sk 14,27), ktoré nám otvára Všemohúci Boh prostredníctvom Cirkvi, obzvlášť v tomto Roku viery. Svätý Ján Krstiteľ hlásal: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ (Mt 3,3) Náš Pán, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, ktorý žije naveky a sedí po pravici Otca, chce, aby sme zakúšali „jeho navštívenie“každý deň nášho života, aby sme zakúšali „každodenný advent“. Pretože v ňom a s ním môžeme my všetci nájsť trvalý pokoj. Musíme však poslúchnuť jeho hlas: „Napravte svoje cesty a svoje činy, tak vás nechám bývať na tomto mieste. Nespoliehajte sa na takéto klamlivé reči: ,Chrám Pánov, chrám Pánov, chrám Pánov je toto!‘ Ak dôkladne napravíte svoje cesty a svoje činy, ak budete ľuďom naozaj prisluhovať právo, cudzincov, siroty a vdovy nebudete utláčať, nebudete vylievať nevinnú krv na tomto mieste a na vlastnú záhubu nebudete chodiť za cudzími bohmi: nechám vás bývať na tomto mieste…“ (Jer 7,3-7)

Nebuďmeuž viac vlažnými kresťanmi, ktorým stačí, že boli pokrstení a „majú výzor nábožnosti“ (2 Tim 3,5). Obzvlášť v tomto Roku viery sa usilujme pochopiť význam našej viery a veľkú hodnotu a poslanie KRESŤANA, ktorý má byť skutočným učeníkom Krista. Nech nám Duch Svätý pomáha prehlbovať našu osobnú vieru a šíriť Kristovo posolstvo našimi presvedčeniami, slovami a skutkami.

Mary Pereira

Tajomstvo Kristovho Tela

Svätá Trojica, vtelenie a Eucharistia sú zjavené pravdy a navzájom súvisiace tajomstvá kresťanstva, ktoré presahujú ľudské chápanie.

Procesia na sviatok Božieho Tela – Námestie sv.Marka Benátky, Taliansko

V tajomstve Svätej Trojice Boh Otec vytvoril svoj dokonalý obraz – Logos, Božie Slovo, ktoré je „v lone Otca“ (Jn 1,18), a toto Božie Slovo sa stalo telom v lone Panny Márie. V tajomstve vtelenia „sa Slovo stalo telom“ (Jn 1,14) mocou Ducha Svätého. „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha.“ (Jn 1,1-2) A tým Slovom je Ježiš.

„A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1) Ježišova láska a túžba byť s nami ako „Boh Emanuel“ (Boh s nami) vyvrcholila pri poslednej večeri, keď svojou božskou mocou ustanovil Eucharistiu. Vzal do rúk chlieb a povedal: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo.“ (Mt 26,26) Potom vzal kalich s vínom a povedal: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých.“ (Mk 14,24)

V Katechizme Katolíckej cirkvi sa píše: „Aby im nechal závdavok tejto lásky, aby sa nikdy nevzdialil od svojich a dal im účasť na svojej Veľkej noci, ustanovil Eucharistiu ako pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania a prikázal ju sláviť až do svojho návratu svojim apoštolom…“ (§ 1337)

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi“ (Jn 8,31) Eucharistia je pre učeníkov, ktorí „ostávajú v jeho slove“. Pre neveriaceho človeka je to iba chlieb a víno. Pre veriaceho je však Eucharistia telo a krv, duša a božstvo nášho Pána Ježiša Krista. Ten, ktorý trpel a zomrel na kríži, aby zaplatil za naše hriechy, ten, ktorý vstal z mŕtvych a vystúpil k Otcovi, je tiež ten, ktorý je prítomný v Eucharistii ako nebeský pokrm pre našu dušu, uzdravovateľ nášho tela a mysle a záruka nášho večného života. Toto je tajomstvo Eucharistie. „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa.“ (Jn 6,57) Prostredníctvom Eucharistie Ježiš vstupuje do nášho života, robí z nás úplne nezištných a milujúcich ľudí a umožňuje nám, aby sme žili ako On. Pomáha nám, aby sme zmýšľali ako On, hovorili ako On aj konali ako On a aby sme nakoniec spolu s Ním vstali z mŕtvych a boli s Otcom. Hodné prijímanie Eucharistie uskutočňuje zázrak premeny v našom živote a znovu v nás vytvára Boží obraz, aby sme mohli povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20)

Iba my katolíci máme výsadu veriť a poznať to, čo Najsvätejšia Sviatosť skutočne znamená. Eucharistia je pre nás sám Ježiš Kristus. V Eucharistii sa Ježiš ukrýva pred zrakom sveta, pred očami neveriacich, a zjavuje sa veriacim. Keď Ježiš predpovedal ustanovenie Eucharistie, niektorých učeníkov to pohoršilo a odišli. Potom sa opýtal dvanástich apoštolov: „Aj vy chcete odísť?“ (Jn 6,67) Svätý Peter, ktorý mal byť vodcom apoštolov, však odvetil: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“ (Jn 6,68)

História ustanovenia Slávnosti Božieho Tela je spojená so svätou Julianou z belgického mesta Liège, ktorá žila v 13. storočí. Ako päťročná osirela a so svojou sestrou Agnesou a niekoľkými nábožnými ženami prejavovala osobitnú úctu k Najsvätejšej sviatosti. Mala zjavenie, v ktorom videla Cirkev ako mesiac v splne (obraz Eucharistie). Bola však na ňom tmavá škvrna, ktorá znázorňovala chýbajúcu úctu k Eucharistii v podobe slávnosti. V roku 1208 sa jej zjavil Kristus a povedal jej, aby sa modlila za ustanovenie slávnosti Kristovho tela a krvi, čiže Eucharistie. Napriek tomu, že toto jej videnie trvalo dvadsať rokov, držala ho v tajnosti. Až neskôr o tom porozprávala svojmu spovedníkovi, ktorý to oznámil biskupovi Robertovi de Thorete. Biskup zaviedol vo svojej diecéze sviatok Božieho tela a krvi (Corpus Cristi). Neskôr sa o túto pobožnosť zaujímal pápež Urban IV., ktorý bol predtým arcidiakonom v Liège, a ustanovil slávnosť Kristovho tela a krvi pre celú Cirkev v prvú nedeľu po Turícach. Po tridentskom koncile pápež Pius V. upravil rímsky liturgický kalendár tak, že presunul túto slávnosť na druhú nedeľu po Turícach a na prvú nedeľu pripadla slávnosť Najsvätejšej Trojice.

Fr. J. Mariakumar a Mary Pereira

Jeden človek zomrel za hriechy celého sveta

„Je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud a nezahynie celý národ.“ (Jn 11,50) Tento výrok veľkňaza Kajfáša bol skutočne prorocký, hoci Kajfáš nerozumel tomuto tajomstvu ani plánu Boha Otca, ktoré sú v tých slovách obsiahnuté. Ježiš prišiel, aby zomrel „nielen za národ, ale aj preto, aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti“ (Jn 11,52). Ako píše sv. Ján vo svojom prvom liste: „On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.“ (1 Jn 2,2)

Kristus nesie kríž – L. Lotto (WGoA)

Vstúpili sme do Veľkého týždňa, ktorý sa začína Kvetnou nedeľou. V tento deň oslavujeme Ježišov príchod do Jeruzalema piesňou:

„Prichádza Kráľ slávy, národ sa raduje.
Otvorte mu brány a plesajte…“

Päťsto rokov pred Ježišovým narodením Boh zoslal proroctvo skrze proroka Zachariáša: „Plesaj hlasno, dcéra Siona, jasaj, dcéra Jeruzalema, hľa, tvoj kráľ ti prichádza, spravodlivý je a prináša spásu, ponížený je a nesie sa na oslovi, na osliatku, mláďati oslice.“ (Zach 9,9)

Keď teraz vstupujeme do Svätého týždňa, dovoľme Duchu Svätému, aby „nám prebúdzal ucho, aby sme počúvali ako učeníci“ (porov. Iz 50,4). Pasáže Svätého písma, ktoré v tomto Veľkom týždni čítame, počúvame a nad ktorými rozjímame, nám odhaľujú hlboké tajomstvá Božieho diela spásy celého sveta. Odpútajme sa od každodenných povinností nášho hektického života a nakloňme sluch k láskavému pozvaniu nášho Pána: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ (Mk 6,31) Pán nás nabáda, aby sme nasledovali jeho príklad a urobili Božiu vôľu naším každodenným pokrmom, aby sme každý deň vzali svoj kríž a nasledovali ho, aby sme zapreli sami seba a aby sme stratili svoj život preňho a tak mohli v ňom získať plnosť života.

Ježiš povedal: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ (Jn 15,13) A svoje slová aj naplno uplatňoval vo svojom živote. „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“ (Jn 13,34) Všetky náboženstvá hovoria o láske k blížnemu. Ale iba Ježiš Kristus nám dal kritérium pre našu lásku: „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“ Nakloňme teda svoj sluch a počúvajme Pánov tichý hlas, ktorý nás učí, aby sme ho nasledovali a milovali svojich blížnych.

Blížime sa k vyvrcholeniu Pôstneho obdobia, preto sa pokúsme ešte viac priblížiť k Ježišovmu príkladu, aby sme vo svojom hriešnom tele žili Kristov život skrze vieru v Ježiša Krista. (porov. Gal 2,20)

Mary Pereira

Velebnosť svätého Jozefa

„Jozef, syn Dávidov, neboj sa“ (Mt 1,20)

V liturgickom kalendári je 19. marec venovaný sviatku sv. Jozefa, ktorý bol „ženíchom Panny Márie“ (Mt 1,19) a Ježišovým pestúnom. Je to jedna z dvoch slávností štyridsaťdňového Pôstneho obdobia, kedy sa pri svätej omši spieva Sláva Bohu na výsostiach a tiež Aleluja pred čítaním zo svätého Evanjelia. Katolícka cirkev má sv. Jozefa vo veľkej úcte, hneď po Panne Márii. O smrti sv. Jozefa síce nemáme písomnú zmienku, no traduje sa, že sa nedožil Ježišovho verejného účinkovania. Podľa katolíckej tradície zomrel v náručí Ježiša a Márie. Je pokladaný za vzor zbožného veriaceho, ktorý zakúsil milosť v hodine smrti, preto je patrónom blaženej smrti.

Keď si 19. marca slávnostne pripomíname úmrtie sv. Jozefa, skúsme sa niečo naučiť od tohto svätca, ktorý žil veľmi tichým životom. Vo Svätom písme nie sú zaznamenané žiadne jeho slová, jeho skutky však hovoria za všetko. O postave sv. Jozefa Biblia hovorí len toľko, že to „bol človek spravodlivý“ (Mt 1,19). V inom preklade sa uvádza, že bol „verný Zákonu“ (New International Version).

Jozefov sen – G. Gandolfi (Bible-Library)

Panna Mária „bola zasnúbená s Jozefom: Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého.“ (Mt 1,18). Keďže Jozef bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, „zamýšľal ju potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ (Mt 1,19-20) Vtedy sa Jozef úplne podriadil Božiemu slovu. Kto je podľa Sv. písma spravodlivý človek? Ten, kto žije tak, aby sa páčil Pánovi, a verne zachováva jeho slovo. Jozefovu vernosť Božiemu slovu môžeme vidieť vo veršoch Mt 1,19-24; Mt 2,13-14 a 19-21. Bol ochotný ihneď poslúchnuť pokyn Pánovho anjela, bez akýchkoľvek otázok či námietok. Neváhal konať podľa anjelovho slova ani uprostred noci.

Jediná charakteristika sv. Jozefa, že „bol človek spravodlivý“, vyjadruje všetko. Znamená to, že celým srdcom nasledoval Boha a plnil jeho vôľu. Vyžadovalo to odvahu, aby konal podľa Božieho slova, prijal Máriu za svoju manželku, staral sa o Božiu Matku a Božieho Syna navzdory skúškam a súženiam, napriek pochybnostiam a neistote. Jozef však s vierou odpovedal na Pánovo slovo: „Neboj sa!“

Spoliehajme sa s dôverou na Boha vo všetkých životných dilemách, nepočúvajme ľudí okolo seba, ale v tichosti počúvajme Pánov hlas a ten nasledujme. Utíšme svoju myseľ i srdce a započúvajme sa do tichého Božieho hlasu. Najmä teraz v Pôstnom období skúsme „držať jazyk za zubami“ a byť tichí ako sv. Jozef, aby sme mohli vo chvíľach tichého rozjímania počuť Boží hlas v našom vnútri. Boh Emanuel, Boh s nami a v nás, sa nám neprestajne šeptom prihovára, chyba je len v nás, že ho málokedy počúvame.

Mary Pereira

 

 

Nové víno, nové mechy

Ježiš povedal : “Nové víno sa nenalieva do starých mechov“ (Lk. 5,38). Dá sa to dobre aplikovať na nás pri vstupe do nového roku.   Pri vstupe do nového roku ľudia sa zvyknú obliekať do nových šiat. Je to sice správne, ale čo je dôležitejsie, je premena obnovou zmyšľania, ako hovori sv. Pavol v Rim. 12, 2 : „Tak ako nedočkavo vítame nový rok so všetkými oslavami, učiňme spytovanie svojho svedomia, aby sme zistili kde stojíme vo vzťahu k Pánovi nášmu Bohu”. Každý z nás by sa mal usilovať stať sa novou bytosťou, nie vlastnou silou, ale skrze milosť a božiu moc. Odložte starého človeka, obnovte sa duchovne premenou zmýšľania a oblečte si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravedlivosti a pravej svätosti (Ef. 4, 22-24). Pripomeňme si, že pri obliekaní nových šiat musime si obliecť Krista (Gal. 3,27).

Ježiš a Samaritánka pri studni – Bible Library

Nech nás tento nový rok privedie bližšie k Bohu a nie nás od neho vzdiali. Pretože bez Boha sa nemôžeme stať novou bytosťou, nakoľko je to Boh, kto mení naše vnútro. Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové (2 Kor. 5,17). Symbolicky, keď vo svetle novoročných rakiet spálime podobu “starého človeka”, neoddajme sa len samotnej zábave, ale učiňme zaväzné predsavzatie, spáliť všetku nečistotu hriechu, ktorú máme v sebe a rozhodnime sa pre nové stvorenie v Ježisovi Kristovi. Ježis povedal, “Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života (Jn. 8,12). Nikto nechce chodiť vo tmách. Nemožeme poprieť, že máme nánosy tmy v našich životoch – tmu hriechu rôzneho druhu a rôznej intenzity. Očisťme svoje vnútro, aby nové víno božej milosti určené pre každého z nás, mohlo byť vyliate do nás. Ak bude vyliate do starého mechu so všetkými nečistotami, potom ako Ježiš povedal, sa roztrhne. Božie slovo nám pripomína zmenu v troch oblastiach nášho zivota “V trojakej veci má záľubu môj duch, ktoré schvaľuje Boh aj ľudia : Svornosť bratov a láska k blížnym a ďalej manžel a manželka, ak žijú v dobrej zhode” (Sir. 25, 1-2). Potrebujem nápravu v týchto oblastiach ? Buďme natoľko pokorní a uvedomme si v ktorej oblasti postrádame milost božiu, ako zlyhávame pri preukazovani lásky v rodine, vo vzťahu k blížnym a v ďalších vzťahoch.“Neluhajte si navzájom vy, čo ste si vyzliekli starého človeka s jeho skutkami a obliekli ste si nového” (Kol. 3, 9-10). Na prahu nového roka posilnime spoluprácu s milosťou Pána, ktorý “Vsetko chce spraviť nové” (Zj. 21,5).

Spievajme spoločne :
Nový život, nový život
Prichádzaš, aby si nám dal nový život
Nový život, nový život
Máme obrovskú radosť z hojnosti Tvojho života…..

S prianim milostiplného, radostného Nového Roku 2014.

Mary Pereira

NIKDY SOM VÁS NEPOZNAL, ODÍĎTE ODO MŇA

Zamyslenie nad veršami Mt 7,21-23

Pán vo svojej reči na vrchu vysvetľuje, ako by mali žiť jeho učeníci. Toto učenie sa nachádza v 5., 6. a 7. kapitole Matúšovho evanjelia. Na konci svojho prejavu poukázal na to, že mnohí robia veľa vecí v Ježišovom mene, ale vo svojom živote nežijú podľa jeho slova. To, či sme pravými Ježišovými učeníkmi alebo nie, nezávisí len od našich modlitieb, hlásania Božieho slova a konania mnohých vecí v jeho mene (uzdravovanie, vyháňanie zlých duchov…), ale závisí to od toho, ako úprimne a autenticky sa snažíme žiť podľa jeho slova v našom živote. Je Kristovo slovo stelesnené v mojich myšlienkach, úmysloch, osobných rozhodnutiach, postojoch, slovách a správaní sa k druhým ľuďom, v celom mojom životnom štýle? Alebo len mocne hlásam Božie slovo a robím mnoho vecí pre Božie kráľovstvo, ale zabúdam na zmenu a obnovenie môjho vlastného života? Svätý Pavol píše: „Ty sa teda nazývaš Židom, spoliehaš sa na zákon, chváliš sa Bohom a poznáš Vôľu. Poučený zákonom vieš posúdiť, čo je lepšie. Myslíš si, že si vodcom slepých, svetlom tých, čo sú vo tme, vychovávateľom nerozumných, učiteľom nedospelých, ktorý má v zákone stelesnenie poznania a pravdy. Ty teda poúčaš iného, a sám sa neučíš?! Hlásaš, že sa nesmie kradnúť, a kradneš?! Hovoríš, že neslobodno cudzoložiť, a cudzoložíš?! Ošklivíš si modly, a vylupuješ chrámy?! Chváliš sa zákonom, a prestupovaním zákona znevažuješ Boha?! ‘Lebo pre vás sa pohania rúhajú Božiemu menu’, ako je napísané.“ (Rim 2,17-24)

Kristus Spasiteľ – J. de Bobadilla (WGoA)

Zoberme si k srdcu Pánovo napomenutie: „Nie každý, kto mi hovorí: “Pane, Pane,” vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Mnohí mi v onen deň povedia: “Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?” Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ (Mt 7,21-23)

Ak sme boli doteraz presvedčení o tom, že „robíme veľa vecí pre Pána“ a to nám stačí, aké hrozné bude počuť z Pánových úst: „Nikdy som vás nepoznal!“ Ježiš hovorí, že „strom možno poznať po ovocí“ (Lk 6,44). Môj život by mal teda byť ako strom, ktorý prináša ovocie Božieho kráľovstva. Ale my všetci môžeme povedať spolu s prorokom Izaiášom: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami“ (Iz 6,5). Pravda je taká, že „v našom tele nesídli dobro“. Preto svätý Pavol povedal: „Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem.“ (Rim 7,18-19) Vzápätí však vyslovil veľkú pravdu: „Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti? Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána!“ (Rim 7,24-25)

Áno, „ak budete žiť podľa tela, zomriete. Ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť.“ (Rim 8,13) Nech je vďaka Bohu Otcovi, ktorý poslal svojho Syna Ježiša, aby nám daroval svojho Ducha, ktorý nám pomáha prekonávať všetky naše slabosti. Nech je vďaka svätej Katolíckej cirkvi, ktorá nás vyzýva, aby sme si každý deň v modlitbe pred spaním spytovali svedomie. Pápež Benedikt XVI. pri príležitosti 5. výročia úmrtia blahoslaveného pápeža Jána Pavla II. (2. 2. 2010) povedal: „Katolíci sú povolaní k neustálemu spytovaniu svedomia.“ Keď si na sklonku každého dňa spytujem svedomie pred Pánom, len vtedy môžem pochopiť, kde som Pána sklamal.

Nebol som dnes k ľuďom netrpezlivý?
Nebol som nevľúdny a nahnevaný?
Nesprával som sa dominantne a pokrytecky?
Bol som pokorný a mierny? Považoval som druhých za lepších odo mňa?
Nesprával som sa dvojtvárne? Nehovoril alebo neurobil som niečo iné než to, čo som mal v úmysle?
Prejavoval som svojimi slovami a skutkami dostatok úcty starším, kňazom a predstaveným?
Neočakával som chválu od druhých namiesto od Pána?
Nereagoval som na nespravodlivú kritiku a nesnažil som sa ospravedlňovať, na rozdiel od Ježiša?

Môže byť veľa ďalších vecí, ktoré nám môže Duch Svätý ukázať a upozorniť nás, kde sme zlyhali. Ten, ktorý nás usvedčuje z našich hriechov, nám zároveň dáva milosť oľutovať hriechy a zmeniť svoj život, pokiaľ sme ochotní s ním spolupracovať. Kiež by sme sa všetci podvolili nabádaniu Ducha Svätého a každý deň menili svoj život, aby sme na konci nemuseli počuť Pánove slová: „Nikdy som vás nepoznal.“

„Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý.“ (1 Kor 9,27)

Mary Pereira

JEŽIŠ PRIŠIEL VRHNÚŤ NA ZEM OHEŇ

Zamyslenie nad textom Lk 12,49-53

„Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“ (Lk 12,49) Vieme, že Ježiš Kristus, Knieža pokoja, prišiel na zem ako Spasiteľ sveta. Keď sa narodil, Pánov anjel o ňom zvestoval radostnú novinu: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ (Lk 2,14)

V Jánovom evanjeliu čítame svedectvo Jána Krstiteľa o Ježišovi, ktorý sa mu prišiel dať pokrstiť, „aby splnil všetko, čo je spravodlivé“ (porov. Mt 3,15). Ján vydal svedectvo: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: ‘Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.’ A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn.“ (Jn 1,32-34)

Keď bol Ježiš pokrstený, „otvorilo sa nebo“ (porov. Mt 3,16). Nebo bolo kedysi na zemi v raji, kde žili Adam a Eva v spoločenstve a spojení so živým Bohom. Boli však vyhnaní z raja potom, ako upadli do hriechu neposlušnosti a nezávislosti od Boha (Gn 3). Po hriechu prvých rodičov bolo celé ľudstvo „vzdialené od Boha“, ale milujúci Otec poslal svojho Syna, aby preklenul túto priepasť. Bol to Duch Svätý, kto viedol Ježiša, dal mu moc a pôsobil v ňom pri vtelení, počas celého jeho účinkovania, vo chvíli smrti aj pri zmŕtvychvstaní. Ježiš túžil po tom, aby sa tento Duch Božieho ohňa, čiže Božej lásky roznietil v srdci každého človeka. Lebo jedine Duch Svätý nás usvedčí z našich hriechov a „ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd“ (Jn 16,8). Na to, aby sa naša myseľ zameriavala na Božie veci, potrebujeme Ducha Svätého, aby v nás prebýval a viedol nás. Iba tento oheň Božej lásky nám pomôže spoznať, že Boh je náš milujúci Otec a my všetci sme deťmi tohto Otca, nášho Stvoriteľa, a že sme si navzájom bratmi a sestrami. Aký by bol svet blažený, keby sme žili v takejto láske a jednote! Všetko, čo odporuje citom lásky, pochádza od zlého ducha.

Duch Svätý prostredníctvom svätého Pavla napísal: „Hovorím však: Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete.

Uctievanie zlatého teľaťa – A. Molinari (WGoA)

Ale ak vás vedie Duch, nie ste pod zákonom. A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo.“

„Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet. Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme. Nepachtime sa po márnej sláve, nedráždime sa navzájom, nezáviďme jeden druhému.“ (Gal 5,16-26)

Zamyslime sa nad svojím životom v dnešnej dobe, v ktorej žijeme. Nechávame sa v živote viesť Duchom Svätým? V živote mnohých z nás to tak veľakrát nebýva. Zlý duch často ovláda náš osobný život, rodinu, spoločenstvo aj celú spoločnosť. Preto nemôžeme „zakúšať nebo“ vo svojom domove ani v práci. Ježiš prišiel, „aby sme mali hojnosť života“ (porov. Jn 10,10). Ježiš Kristus, „v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania“ (Kol 2,3), nám zjavil pravdu, že sa môžeme vrátiť naspäť k Božiemu životu len skrze milosť Ducha Svätého. Preto túžil, aby sa Boží Duch roznietil v každom srdci. Prijmime túžbu nášho Pána Ježiša Krista a modlime sa, aby každý z nás otvoril dvere Duchu Svätému, aby sme spoznali „mŕtve skutky“ v nás (skutky, ktoré nás neprivedú do večného života), aby sme ich oľutovali a túžili po zmierení s Bohom, naším Otcom a Stvoriteľom, a rozhodli sa obnoviť náš život.

Áno, ak budeme spolupracovať s Božou milosťou a odpovedať na ňu, môžeme urobiť z nášho domova, spoločenstva aj celej spoločnosti raj. Práve po tomto z hĺbky srdca túži náš drahý Pán, ktorý prišiel, aby na seba vzal naše hriechy, zomrel a vstal z mŕtvych, aby nám priniesol to, „čo nám Otec prisľúbil“ (porov. Lk 24,49) – Ducha Svätého, aby nám pomáhal žiť ako Božie deti.

Mary Pereira

Oheň Božej lásky

Ježiš nám odhalil hlbokú pravdu, keď sa modlil za svojich učeníkov všetkých čias, ktorí v neho uveria skrze slovo: „Otče, ty ich miluješ tak, ako miluješ mňa“ (Jn 17,23). Keď prežívame bolesť z toho, že nie sme milovaní, ako veľmi sa nám uľaví, keď si uvedomíme, že nás Boh miluje tak veľmi, ako miloval svojho milovaného a dokonalého Syna! Nikto z nás si nezaslúži jeho lásku, lebo „všetci zhrešili a chýba im Božia sláva“ (Rim 3,23). Prečo by nás teda Boh mal milovať? Pretože láska je v jeho samotnej podstate a je to jeho voľba. „Boh je láska.“ (1 Jn 4,8) „Veď Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní. (…) Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici.“ (Rim 5,6-8) Nikto nemôže povedať to, čo vyjadril Boh lásky: „Láskou odvekou som ťa miloval“ (Jer 31,3). Pretože Boh je láska, nemôže existovať bez toho, aby nás miloval. Naše slabosti ani hriešnosť nezabránia Bohu, aby nás miloval. Ale na to, aby sme zakúsili Božiu lásku, musíme odstrániť hriechy, ktoré sú priehradou medzi nami a Bohom. (porov. Iz 59,2)

Turíce – El Greco (WGoA)

Keďže sme stvorení na Boží obraz a podobu, Boh do nás vložil schopnosť milovať. Ale tak ako žeravý uhlík, ktorý je zasypaný popolom a nemá iskru, podobne aj naše hriešne postoje alebo zranenia nám bránia prejavovať túto lásku. Raz jeden žobrák chodil z obchodu do obchodu s ťažkou miskou na žobranie, ktorá bola celkom sčernetá. Keď vošiel do klenotníctva, klenotník vzal misku do rúk a keď ju pošúchal, zistil, že je celá zo zlata. Nato povedal žobrákovi: „Si taký bohatý, a napriek tomu chodíš a žobreš!“ Áno, ani my si často neuvedomujeme vlastnú hodnotu. Boli sme stvorení ako milujúci ľudia, ktorí sú hodní lásky. Každý z nás je ako nádoba lásky zázračne utvorená rukami láskavého Boha (Ž 139,14). Svätý Augustín to vyjadril slovami: „Ó, Bože, pretože si ma miloval, urobil si ma hodného byť milovaným.“

Svätý Pavol napísal: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5,5) Ak máme pocit, že v nás „vyprahla“ táto Bohom darovaná láska, prosme každý deň Ducha Svätého, aby napĺňal naše srdce Božou láskou. Len vtedy, keď máme v sebe Božiu lásku a zakúšame ju skrze Ducha Svätého, sme schopní milovať všetkých ľudí. Milovať tých, ktorí sú k nám dobrí, je celkom ľahké a normálne, ale milovať tých, ktorých je ťažké milovať – to je osobitá črta kresťanstva. Keď im prejavujeme lásku, rozdúchavame oheň lásky v ich srdci, ktorý bol zasypaný „popolom“ nenávisti a nepriateľstva. Nie je to úžasné poslanie, že v nich môžeme prebúdzať skrytý talent lásky, aby sa aj oni stali hodní lásky? Svojím životom by sme mali svetu zvestovať Božiu lásku, lebo svetu chýba táto láska. Môžeme urobiť mnohé veľké veci, no ak nemáme lásku, nie sme ničím, ako to vyjadril sv. Pavol v 1. liste Korinťanom 13,1-3. „Priblížil sa koniec všetkého. Preto buďte rozumní a bdejte na modlitbách. A predovšetkým majte vytrvalú lásku jedni k druhým, lebo láska zakrýva množstvo hriechov.“ (1 Pt 4,7-8) Takže je dobré aj pre nás samých, aby sme si uvedomili túto pravdu a stali sa ľuďmi plnými lásky. Povedzme spolu so svätou Terezkou z Lisieux: „Mojím poslaním je milovať.“

Boh nás miluje tak, ako miloval Ježiša (Jn 17,23). A preto „napodobňujme Boha ako milované deti a žime v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!“ (Ef 5,1-2) Duch Svätý dokáže spôsobiť, aby „sme zmýšľali ako Ježiš“ (Flp 2,5) a milovali takou láskou, akou Kristus miloval nás. Tak sa modlime: Ó, Duchu Svätý, Duch lásky, zapáľ naše chladné srdcia ohňom Božej lásky a urob nás podobnými Kristovi.

Mary Pereira

Kríž nášho Spasiteľa a Kráľa

Buď pozdravený, náš Spasiteľ a Pán. Nech je navždy zvelebený tvoj kríž.

Kristus na kríži – J. van Boeckhorst (W GoA)

Pre svet je paradoxné, že naším Spasiteľom a Kráľom je ukrižovaný Kristus. Svätý Pavol, ktorý bol veľmi vzdelaným človekom tej doby, bol úplne presvedčený o tejto pravde. Keď radikálne zmenil svoje životné smerovanie – jeho horlivý život, zasvätený Zákonu a prenasledovaniu všetkých, ktorí kráčali po ceste Krista, sa zmenil na život zapálený pre Pána a jeho kráľovstvo – napísal Korinťanom: „Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného.“ (1 Kor 2,2) Kríž bol dovtedy pokladaný za symbol potupy, prekliatia, zlyhania a beznádeje. Po Ježišovom ukrižovaní sa však stal symbolom víťazstva a nádeje. Kríž je symbolom, ktorý dal Boh svetu na znak spásy.

Na začiatku svojho účinkovania v Galilei Ježiš povedal: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo.“ (Mk 1,15) „A Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľuďom.“ (Mt 4,23) Keď ľudia zakúsili radosť a pokoj kráľovstva, ktoré bolo v Ježišovi a ktoré hlásal, „zdržiavali ho, aby od nich neodchádzal. On im však povedal: ,Aj iným mestám musím zvestovať Božie kráľovstvo, lebo na to som poslaný.‘“ (Lk 4,42-43)

Podstatou Kristovho posolstva bolo zvestovanie Božieho kráľovstva. Ježiš sám je kráľom tohto kráľovstva, ktoré hlásal. Keď sa Pilát na súde opýtal Ježiša, či je kráľ, Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo o pravde.“ (Jn 18,37) Odborníci na Sväté písmo zistili, že v Novom zákone sa 122-krát spomína výraz „Božie kráľovstvo“, pričom 90-krát o ňom hovorí sám Ježiš. No Ježiš jasne povedal, že „jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta“. (Jn 18,36)

Kristus nesie kríž – H.  Bosch (WGoA)

Kráľovstvo, ktoré zvestoval, prináša so sebou kríž. Ježiš je ohlasovateľ kráľovstva (Mk 1,15) i Syn človeka, ktorý musí trpieť a zomrieť pre kráľovstvo (Mk 8,31; 10,45). Ježiš si dobre uvedomoval svoju „krížovú cestu“, po ktorej mal kráčať, úlohu, ktorú mu určil Otec, aby splnil svoje poslanie a priniesol Božie kráľovstvo celému ľudstvu. Jeho krst v rieke Jordán bol iba začiatkom jeho vykupiteľského diela. Jeho zavŕšením bola smrť na kríži, ktorú túžobne očakával, hoci vedel, že bude nesmierne bolestivá a potupná. „Ale krstom mám byť pokrstený a ako mi je úzko, kým sa to nestane!“ (Lk 12,50)

Ježiš prišiel nastoliť Božie kráľovstvo a jeho kráľovská moc sa prejavuje na kríži. Preto hovorí, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, lebo pre „ľudí tohto sveta“ je kríž potupením, popretím; pre nich predstavuje zlyhanie, slabosť a bláznovstvo. Avšak pre ľudí kráľovstva predstavuje  „Božiu moc a Božiu múdrosť“, ako hovorí Duch Svätý ústami svätého Pavla (1 Kor 1,24). Kríž bol tým najvyšším vyjadrením a dôkazom Ježišovej lásky k celému ľudstvu. „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ (Jn 15,13) Táto pravda je vyjadrená aj v jednej piesni:

 

„Išiel si na Kalváriu a tam si za mňa zomrel. Ďakujem ti, Pane, že ma miluješ.“

Na slávnostnej svätej omši pri uvedení do pápežského úradu Benedikt XVI. vo svojej kázni povedal: „Nie sila, ale láska nás vykúpila. Svet zachránil Ukrižovaný, nie tí, čo ho ukrižovali. Svet je vykúpený trpezlivosťou Boha. Do skazy ho privádza netrpezlivosť človeka.“

Každý Kristov učeník „má aj sám žiť, ako žil on“ (1 Jn 2,6) a „milovať, ako miloval on nás“ (porov. Jn 13,34). Vo filme Umučenie Krista môžeme vidieť, ako Ježiš bozkáva ťažký kríž a ochotne ho prijíma. Podobne aj my sme pozvaní, aby sme prijímali „kríže“, ktoré sa objavia na našej ceste. Ježiš povedal: „Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.“ (Mt 10,38)

Buďme preto „vášnivými milovníkmi“ Ježiša, zapálení horlivosťou uhášať smäd toho, ktorý žíznil po dušiach, keď visel na kríži, a ktorý stále žízni po všetkých dušiach, ktoré ho odmietajú. Aby sme ich však mohli získať pre Krista, musíme byť ochotní „vziať svoj kríž“. Sú ľudia, ktorí nás nenávidia, vysmievajú sa nám, sú k nám nepriateľskí či nespravodliví… Keď jednáme s takými ľuďmi, máme byť ako „pšeničné zrno, ktoré padne do zeme a odumrie“ (porov. Jn 12,24), aby oni mohli vstúpiť do Božieho kráľovstva a zakúsiť ho. Blahoslavená matka Tereza nám hovorí: „Nebojte sa milovať až po obetu, aj keď to bude bolieť. Ježišova láska k nám ho priviedla na kríž. Musíme sa nechať zlomiť pre Božiu slávu. Nesnažme sa utiecť pred krížom, ale chopme sa šance byť ako Kristus. (Citáty bl. Matky Terezy)

Zostaňme verní tomu, k čomu sme sa zaviazali pri krste: s Kristom zomierať a s Kristom vstávať z mŕtvych – s Kristom zomierať hriechu a mať účasť na jeho zmŕtvychvstaní tým, že budeme kráčať novým životom skrze moc Ducha Svätého. Vtedy bude Ježiš vládnuť ako Kráľ nášho srdca a jeho vláda vstúpi do nášho života.

Trón, koruna, žezlo, kráľovské rúcho… To všetko neodmysliteľne patrí ku kráľovi. Náš Pán Ježiš Kristus, Spasiteľ celého sveta, Kráľ kráľov a Pán pánov, je však úzko spojený s krížom. Jeho trónom je kríž,

Trúchlenie nad Kristom – Fra Angelico (WGoA)

jeho korunou je tŕňová koruna,namiesto chvály a potlesku sa dočkal výsmechu, jeho žezlom je palica, ktorou ho bili, jeho rúchom bolo jeho doráňané telo… Aký je to paradox! No napriek tomu, samotný Pilát, ktorý „ho vydal, aby ho ukrižovali“ (Jn 19,16), „vyhotovil aj nápis a pripevnil ho na kríž. Bolo tam napísané: ,Ježiš Nazaretský, kráľ židovský.‘“ (Jn 19,19) Chceme byť poddaní tohoto Kráľa?

Klaniame sa ti, Kriste, a chválime ťa, lebo si svojím krížom vykúpil celý svet.

Mary Pereira

„Čo hľadáte?“ (Jn 1,38)

Na samom začiatku svojho verejného účinkovania Ježiš položil túto otázku dvom učeníkom Jána Krstiteľa, ktorí ho nasledovali. Je dobré každý deň si spytovať svedomie, aby sme si aj my úprimne odpovedali na túto otázku nášho drahého Pána. Čo hľadám v mojich modlitbách a pobožnostiach, či v mojej službe? Svätý Pavol v Liste Filipanom píše: „všetci hľadajú vlastné záujmy, a nie záujmy Ježiša Krista“ (Flp 2,21). Usilujeme sa najprv hľadať Božiu vôľu v našom živote? „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6,33)

Keď traja králi od východu prišli do Jeruzalema, pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ?“ (Mt 2,1-2) Mali čistý úmysel vidieť Sväté Dieťa narodené v Betleheme a pokloniť sa mu. Kráľ Herodes mal však celkom iný úmysel, keď trom mudrcom povedal: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.“ (Mt 2,8) Mal v úmysle zabiť malého Ježiška. Aj my niekedy hráme takúto dvojakú hru s našimi úmyslami, slovami a skutkami. Majme len jeden cieľ: hľadať Pána na celej našej duchovnej ceste. Pán nás uisťuje: „Budete ma hľadať a nájdete ma; ak ma

Klaňanie troch kráľov – P. Perugino (WGoA)

budete hľadať celým svojím srdcom.“ (Jer 29,13)

Sviatok Troch kráľov, či návšteva troch mudrcov od východu, zvestovala príchod Ježiša Krista na svet. Keď sa opýtali kráľa Herodesa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ?“, „Herodes sa rozrušil a celý Jeruzalem s ním. Zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš.“ (Mt 2,3-4) Podľa Svätého písma vedeli presne určiť miesto Mesiášovho narodenia. Hviezda, ktorá viedla troch kráľov, zvestovala pravdu svetu. Mudrci išli za hviezdou a našli Krista, Kráľa kráľov a Svetlo svetiel. Herodes však nechcel prijať pravdu, ale namiesto toho chcel „zabiť pravdu“. Farizeji, zákonníci a veľkňazi nenávideli a odmietali pravdu. A neopakuje sa tento jav už po celé stáročia? A najmä v dnešnej dobe, keď Božia pravda a ľudia, ktorí obhajujú pravdu, sú prenasledovaní a zosmiešňovaní. Ako sme na tom my? Sme ochotní odovzdať svoj život Pánovi a klaňať sa mu svojím životom z vďačňosti za všetky dary, ktoré sme od neho obdržali? Namiesto zlata, kadidla a myrhy ponúknime Bohu svoj čas, talenty, ktoré nám dal, svoju energiu, majetok… Na našej duchovnej ceste viery nehľadajme len jeho požehnania, ale hľadajme Boha, ktorý je otcom všetkých požehnaní.

Aj Zachej mal čistý úmysel: „zatúžil vidieť Ježiša, kto to je“ (Lk 19,3). S takouto úprimnou túžbou vidieť Ježiša vyliezol na planý figovník a nestaral sa, čo si o ňom ľudia pomyslia. Pán odmenil jeho úsilie. Mal tú česť prijať Ježiša vo svojom dome, jeho osobný život sa zmenil a celý jeho dom získal Pánovo požehnanie. „Dnes prišla spása do tohoto domu.“ (Lk 19,9) Pán, ktorý sa pozerá do nášho srdca, vidí, či ho úprimne hľadáme, a podľa toho nám udeľuje svoje požehnanie.

Modlime sa: „Všemohúci Bože, ty si svetlom hviezdy zjavil svojho Syna národom. Aj my sme ťa už poznali svetlom viery a prosíme, priveď nás láskavo k sebe, aby sme vo večnej blaženosti mohli hľadieť na tvoju velebu.“

(z Liturgie hodín na slávnosť Zjavenia Pána)

Mary Pereira

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Viera ti zmení život

„Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval.“ (2 Tim 4,7)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Takéto presvedčenie vyjadril svätý Pavol, keď si uvedomil, že prichádza čas jeho odchodu z pozemského života. Aj my putujeme z lona našej (pozemskej) matky do náručia nebeského Otca, lebo sme predurčení k životu v nebeskej vlasti. Keď sa skončí naša púť na tomto svete, môžeme aj my povedať tak ako svätý Pavol, že sme bojovali dobrý boj – proti hriešnym náklonnostiam a telesným žiadostiam, proti hodnotám tohto sveta…? „Bežíme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery?“ (Hebr 12,1-2) Cirkev nás učí, že „viera je teologálna čnosť, ktorou veríme v Boha a všetko, čo nám povedal a zjavil“ (KKC 1814). Boh nám prisľúbil, že bude vždy s nami, že sa o nás postará a že má dobrý plán pre našu budúcnosť. Pretože neveríme jeho slovám a v jeho moc, často sme obeťou negatívnych pocitov, ktoré nás oberajú o pokoj. Veľa ľudí trpí strachom, úzkosťou, starosťami, napätím, depresiou a podobne. Nie je to preto, že nemáme dostatok viery v Boha a jeho slovo? „Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu. Lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú.“ (Hebr 11,6) Ježiš povedal, že „je s nami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20). Veríme tomu, že náš Boh je „Emanuel“, „Boh s nami“? Slová, ktoré povedal milujúci Pán Jozuemu, hovorí aj každému z nás: „Buď silný a udatný, neboj sa a neľakaj sa! Veď Pán, tvoj Boh, je s tebou pri všetkom, čo podnikneš!“ (Joz 1,9) Ak skutočne veríme, že Boh je stále pri nás, nemusíme sa báť, keď niekam sami cestujeme, keď nás postretnú neznáme situácie a cudzí ľudia alebo keď sa v našom živote udejú nečakané veci. Okrem toho je s nami aj presvätá Matka, ktorú Ježiš daroval ako svoj posledný dar všetkým, ktorí v neho veria. (porov. Jn 19,27) Abrahámova obeta – A. del Sarto (WGoA) Nedávno som musela cestovať z jedného indického štátu do iného (zo štátu, kde som pracovala predtým, ako som vstúpila do služby ohlasovania Božieho slova, do štátu, kde som sa narodila). Lístok na autobus som mala už dávno rezervovaný, ale pár hodín pred cestou mi oznámili, že kvôli silnému dažďu autobus, ktorý mal prísť z druhého štátu, neprišiel (museli ho opraviť), takže daný autobusový spoj sa zrušil. Povedali mi, že mi môžu vrátiť cestovné, alebo mi zabezpečia náhradnú cestu dvomi autobusmi. Keďže som súrne musela cestovať práve v ten večer, súhlasila som s ich návrhom, že pocestujem dvomi autobusmi. Keď som o 18:30 nastúpila do prvého autobusu, zistila som, že v tom autobuse nie je žiadna žena a že do cieľa dorazíme okolo 0:30. Tam som mala počkať na druhý autobus, ktorý ma privezie do môjho rodného mesta. Moji priatelia mali obavy o moju cestu, najmä kto mi pomôže prestúpiť s batožinou do druhého autobusu. Ja som však bola presvedčená, že Ježiš a Panna Mária budú pri mne, a to nielen aby mi pomohli prestúpiť, ale že budú so mnou cestovať až do cieľa. To ma celkom upokojilo a nerobila som si žiadne starosti, že sa takto na poslednú chvíľu zmenili cestovné plány. Povedala som im: „Boh vedel, že dnes musím cestovať, a predsa dopustil zrušenie toho spoja. Čokoľvek Boh dopustí, ja to prijmem.“ Videla som, ako ma Pánova ruka viedla krok za krokom a okolo ôsmej ráno som dorazila domov. Nakoniec som mala celkom pohodlnú cestu. Keď som sedela v autobuse, kdesi som zazrela reklamu na mobilnú SIM kartu s názvom „nápad“. Reklama znela: „Nápad ti zmení život.“ Vtedy mi v mysli napadlo: „Viera ti zmení život.“ Áno, len vtedy, keď mám vieru v Boha a jeho slovo, zmenia sa moje presvedčenia a pohľad na život. V rôznych životných situáciách si spomeniem na jeho prisľúbenia. „A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera.“ (1 Jn 5,4) Ak mám vieru v Božie slovo, „všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4,13), dokážem prekonať nedostatok sebadôvery a splniť každú pridelenú úlohu. Ak uverím jeho slovu „si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem“ (Iz 43,4), aj keby ma druhí podceňovali a vysmievali sa mi, nedotkne sa ma to, lebo moja viera mi pomôže prekonať komplex menejcennosti. Keď sa budem cítiť odmietaný a nechcený, premôžem to vierou v jeho slovo: „Hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme.“ (Ž 27,10) Môžem sa oslobodiť od všetkých starostí o budúcnosť, keď uverím, že môj život je v rukách Pána, ktorý má dobrý plán pre moju budúcnosť. Preto svätý Pavol hovorí, že „všetko, čo nie je z viery, je hriech“ (Rim 14,23). Bez viery má človek svetský pohľad, ale s vierou má Boží pohľad na život, a ten vedie ku svätosti. „Ak neuveríte, veru neobstojíte.“ (Iz 7,9) „Ale viera nie je osamotený úkon. Nik nemôže veriť sám, tak ako nik nemôže sám žiť. Nik si nedal vieru sám, tak ako si nik sám nedal život. Veriaci prijal vieru od iných a má ju zasa odovzdať iným. (…) Každý veriaci je akoby ohnivkom vo veľkej reťazi veriacich. Nemohol by som veriť, keby ma nepodopierala viera iných.“ (KKC 166) Ak sa budem stretávať s neveriacimi alebo racionálne založenými ľuďmi, potom mi hrozí, že by som mohol stratiť vieru. Preto svätý Pavol hovorí: „Neťahajte jarmo s neveriacimi!“ (2 Kor 6,14) Ešte viac to platí, keď ide o manželstvo, blízke priateľstvo či podnikanie. V tomto roku viery sa modlime, aby v nás Duch Svätý roznecoval oheň viery, aby sme svojím životom viery mohli privádzať aj ostatných k Pánovi a jeho slovu. Áno, je najvyšší čas ukázať svetu, že „viera ti zmení život“. Mary Pereira

Herodes a Herodias v nás

Boh povedal prorokovi Jeremiášovi: „Ale ty si opáš bedrá, povstaň a rozpovedz im všetko, čo som ti prikázal! Nemaj pred nimi strach, aby som ťa nimi nenastrašil!“ (Jer 1,17) Boh nechce, aby sme poľavovali v otázkach Božieho slova, či už zo strachu, alebo v snahe zapáčiť sa druhým. Svätý Pavol hovorí: „Ale ako nás Boh vyskúšal, že nám možno zveriť evanjelium, tak hovoríme, nie aby sme sa ľuďom páčili, ale Bohu, ktorý skúma naše srdcia.“ (1 Sol 2,4) Ohlasovanie pravdy nás môže stáť aj život. Ježiš prišiel hlásať pravdu, a svet ho prenasledoval. Keď Pilát odsúdil Ježiša na smrť, vyslovil pravdivé slová: „Ja som ho pred vami vypočúval a nenašiel som na tomto človekovi nič z toho, čo na neho žalujete. … Vidíte, že neurobil nič, za čo by si zasluhoval smrť.“ (Lk 23,14-15) Keď Ježišovi učeníci ohlasujú pravdu, aj im bude svet odporovať a prenasledovať ich tak, ako ich Majstra. Poprava sv. Jána Krstiteľa – M. Stanzione (Bible Library) Takto dopadol aj Ján Krstiteľ, ohlasovateľ Ježiša Krista. S odvahou pranieroval hriešne správanie kráľa Herodesa, ktorý si zobral za ženu Herodiadu, manželku svojho brata Filipa. Herodes dal Jána zatknúť a uväzniť na podnet Herodiady, ktorá ho chcela zabiť. Ale „Herodes sa Jána bál. Vedel, že je to muž spravodlivý a svätý, preto ho chránil. Keď ho počúval, býval vo veľkých rozpakoch, a predsa ho rád počúval.“ (Mk 6,20) Keď počúval „evanjelium pokánia“, ktoré hlásal Ján Krstiteľ, boli to preňho „chvíle Božieho navštívenia“ (porov. Lk 19,44). Herodes sa však nechcel vzdať svojho hriešneho vzťahu s Herodiadou, namiesto toho chcel radšej umlčať Jána Krstiteľa. Aj my mnohokrát nechceme zmeniť svoj život, ale chceme umlčať tých, ktorí kritizujú naše hriešne skutky. Herodias si uvedomovala, že žije hriešnym životom, ale ani ona nechcela zmeniť svoj život. „Herodias mu strojila úklady a chcela ho zabiť…“ (Mk 6,19) Svätý Štefan, prvý mučeník Cirkvi, neohrozene karhal židovských zákonníkov, ktorí zúrili, keď hlásal pravdu: „Vy, tvrdošijní s neobrezaným srdcom a ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému; vy takisto ako vaši otcovia.“ (Sk 7,51) Aj my máme často takýto postoj. Keď niekto kritizuje to, čo sa nám páči, alebo keď poukazuje na našu chybu, vraciame mu úder alebo ho dokonca chceme zlikvidovať. Takto v našom živote hráme úlohu Herodesa a Herodiady! Herodiade sa naskytla príležitosť, aby naplnila svoju túžbu zabiť Jána Krstiteľa. „No v deň Herodesových narodenín tancovala dcéra Herodiady v kruhu hostí a Herodesovi sa tak zapáčila, že jej pod prísahou sľúbil dať všetko, čo si bude žiadať. Ona na návod svojej matky povedala: «Daj mi tu na mise hlavu Jána Krstiteľa.» Kráľ sa zarmútil, ale pre prísahu a kvôli spolustolujúcim rozkázal, aby jej ju dali.“ (Mt 14,6-9) Poprava Jána Krstiteľa bola nespravodlivá vražda spravodlivého muža. V dnešnej spoločnosti sa takéto prípady stávajú bežnou praxou. Kým budeme mať v sebe postoj „Herodesa a Herodiady“, bude to tak pokračovať ďalej… Kresťanstvo nás vyzýva, aby sme žili podľa Božích hodnôt, a nie podľa svetských hodnôt. Kresťanské hodnoty, podľa ktorých máme žiť svätým životom, odpúšťať svojim nepriateľom, byť pokorní ako Salome s hlavou sv. Jána Krstiteľa – Caravaggio (WGoA) sluhovia, slúžiť aj v pozícii autority, milovať druhého ako seba samého, riadiť sa zlatým pravidlom „všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7,12) – to všetko je v rozpore s prirodzenými túžbami hriešneho človeka. Ako hovorí svätý Pavol: „Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete.“ (Gal 5,17) Toto mal Hitler na mysli, keď vyhlásil: „Kresťanstvo je vzbura proti prirodzenému zákonu, protest proti prírode (proti prirodzeným telesným túžbam). Kresťanstvo by v extréme svojej logiky znamenalo systematické rozvíjanie ľudského zlyhania.“ Keď žijeme podľa Božieho zákona, svet nás bude odmietať. Preto je to výzva pre každého kresťana, aby bol ochotný zomrieť pre Krista. Aj tak budeme musieť jedného dňa zomrieť. „Počet ľudských dní je najvýš sto rokov, oproti vodám mora treba ich pokladať za kvapku: a ako zrnko piesku – také malé sú jeho roky oproti dňu večnosti.“ (Sir 18,8) Ak počas tohto krátkeho pozemského života budeme žiť pre Krista, potom dosiahneme večnú blaženosť so živým Bohom. Preto sa Ján Krstiteľ nebál prenasledovania ani smrti – vedel totiž, že plní Boží plán vo svojom živote. Ján sa chcel páčiť Bohu, a nie ľuďom. Podľa toho sa mu aj ľudia odplatili. Ale kresťania, praví Kristovi učeníci, sa nikdy neboja takejto „ľudskej odplaty“, lebo dúfajú v „nesmierne veľkú váhu večnej slávy“ (2 Kor 4,17). Aj napriek prenasledovaniu bude kresťanstvo vždy pranierovať hriešne skutky sveta. Sme „obklopení takým oblakom svedkov“ (Hebr 12,1), ktorí „nemilovali svoj život až na smrť“ (Zjv 12,11). Duch Svätý nás prostredníctvom svätého Pavla vyzýva: „Stojte teda: bedrá si prepášte pravdou“ (Ef 6,14). Majme odvahu bojovať proti „Herodesovi a Herodiade“ v nás, nebojme sa „opásať si bedrá, povstať a rozpovedať (a žiť) všetko, čo nám Boh prikázal“. P. J.Mariakumar a Mary Pereira

Vtelenie Krista do nášho života

Zamyslenie nad 2 Kr 4,8-9…

„V istý deň prechádzal Elizeus cez Sunam. Tam bola zámožná žena, ktorá ho zdržala, aby si zajedol. A zakaždým, keď tadiaľ prechádzal, zašiel k nej, aby si zajedol chlieb. Ona raz povedala svojmu mužovi: Pozri, viem, že je to svätý Boží muž, čo vždy chodieva popred nás.“ Prorok Elizeus – Giorgio Vasari (WGoA) V našom živote je mnoho ľudí, ktorí „pravidelne prechádzajú okolo nás“ – či už doma, v našom okolí, v práci alebo v škole, v našej farnosti či spoločenstve. Môžu v nás vidieť „svätého Božieho muža alebo ženu“? Svätosť je niečo, čo tí druhí vidia. Ako tá sunamská žena, ktorá videla svätosť proroka Elizea: „Pozri, viem, že je to svätý Boží muž“. Mojžišova tvár žiarila, lebo sa rozprával s Bohom (porov. Ex 34,29). Kto prišiel do kontaktu s bl. Matkou Terezou alebo bl. pápežom Jánom Pavlom II., mohol v nich ľahko vidieť Kristovu svätosť… Podobne môžeme vidieť svätosť v pápežovi Benediktovi XVI. a v mnohých ďalších ľuďoch, ktorí naozaj žijú jednoduchým a pokorným životom Krista vo svojom každodennom živote. Keď odpúšťame a milujeme – dokonca aj tých, ktorí sú k nám nespravodliví a prenasledujú nás, keď máme s ľuďmi trpezlivosť, keď sme štedrí voči núdznym…, skrátka keď žijeme „Reč na vrchu“ (Mt kap. 5,6,7), vtedy v nás ožíva Kristus. Pri krste sme boli povolaní žiť vo svätosti. Duch Svätý ústami sv. Pavla hovorí, aby sme o sebe zmýšľali tak, že „sme mŕtvi hriechu a žijeme Bohu v Kristovi Ježišovi“ (porov. Rim 6,11). Takto môžeme žiť len vtedy, ak sme blízko pri Ježišovi a vo všetkých životných situáciách máme zrak upretý na Ježiša (porov. Hebr 12,2). Veľakrát však niečo odvádza našu pozornosť od Ježiša a aj naše modlitby sa stávajú mechanickými. Prostredníctvom modlitby a prijímania sviatostí musíme prehlbovať svoj osobný vzťah s milujúcim a živým Bohom. Ježiš povedal: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6,6) Sme chrámom Ducha Svätého a keď žijeme Božie slovo, stávame sa príbytkom Otca, Syna a Ducha Svätého (1 Kor 3,16; Jn 14,23). Keď si uvedomíme túto dôstojnosť nášho života – že sme živým svätostánkom Svätého Trojjediného Boha – bude nás to nabádať, aby sme neustále žili v jeho prítomnosti. Na to, aby z nás neustále žiarila Božia svätosť, je potrebné, aby sme vstúpili do hlbokého spoločenstva s Pánom, ktorý prebýva v nás. On nás pozýva, „aby sme boli s ním“ (Mk 3,14), pretože „bez neho nemôžeme nič urobiť“ (Jn 15,5). V našom živote nastane premena, keď dokážeme nadviazať osobný vzťah s Ježišom v našich modlitbách. Tak ako magnet priťahuje železné predmety, podobne aj Pán a jeho slovo priťahujú tých, ktorí v nich veria. Všetko, čo nás odvádza od cesty k Bohu, nášmu Otcovi, by sme mali považovať za „brak“. Nemôžeme byť vlažní kresťania, ktorí sa nechajú zviesť lákadlami sveta. Panna Mária najprv počala Ježiša vo svojom srdci, až potom vo svojom lone a neskôr ho priviedla na svet. Rovnako ako Mária, aj my musíme oživiť Slovo v nás a priviesť ho na svet. Ako môžem vteliť Ježiša do môjho každodenného života – doma, v mojom okolí, v práci či škole, v mojej farnosti? Musím otvoriť svoje srdce Ježišovi a jeho slovu (porov. Zjv 3,20) a s pomocou Ducha Svätého budem „žiť tak, aby to zodpovedalo Kristovmu evanjeliu“ (Flp 1,27), a tak sa stanem jeho „ozajstným učeníkom“ (porov. Jn 8,31), jeho viditeľným znakom na zemi. Sv. Ján Chryzostom to vyjadril slovami: „Vždy, keď konám pre dobro druhých, rodí sa vo mne Boh.“ Matka Tereza prehlásila: „Každý človek je jedinečný. Čo môžem robiť ja, to vy nemôžete, a čo môžete urobiť vy, to zase ja nemôžem. Každý z nás však môže robiť niečo krásne pre Pána.“ Toto bola skúsenosť božieho vtelenia v živote Matky Terezy. Na Vianoce sa pastierom v Betleheme zjavil anjel a povedal im: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán.“ (Lk 2,11) Každý deň máme dávať ľuďom Ježiša, lebo iba v ňom môže človek nájsť skutočný, trvalý pokoj a radosť. Kresťania v rannej Cirkvi svojím životom vydávali svedectvo a ľudia v ich okolí boli inšpirovaní láskou a radosťou učeníkov. Slovami síce ohlasujeme Krista, ale je aj náš život povzbudením pre druhých, aby prijali Ježiša za svojho Pána? Vidia vo mne Božiu svätosť? Modlime sa: „Zažiar na nás, Pane, aby sme aj my žiarili na druhých.“ Mary Pereira

Uprene sa zahľadel na nebo a uvidel Božiu slávu

Úvaha o súčasnom prenasledovaní kresťanov

Keď svätý Štefan hlásal Božiu pravdu, starší a zákonníci „neboli schopní čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril.“ (Sk 6,10) Podnecovali a poburovali proti nemu ľud, ktorému pukali srdcia od zlosti a zubami škrípali proti nemu. „Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha“ (Sk 7,54-55). Kameňovanie sv. Štefana – Rembrandt (Wikipedia) Keďže sme Kristovi učeníci, máme „žiť ako žil Ježiš“ (porov. 1 Jn 2,6). Keď čelíme nespravodlivosti, prenasledovaniu či zosmiešňovaniu, nemôžeme si zvoliť žiadny iný spôsob než ten, akým žil náš Majster. Svetu sa to môže zdať ako slabosť alebo bláznovstvo, keď znášame prenasledovanie, no v Pánových očiach to má veľkú hodnotu. Svätý Peter nám pripomína: „…nečudujte sa, keď ste v ohni skúšok, ktoré na vás prišli, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné! Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva.“ (1 Pt 4,12-13) Ježiš hlásal trpezlivosť, odpúšťanie a pokoru namiesto okamžitého uspokojenia; poslušnosť voči vyššej moci (pokiaľ nie je v rozpore s Božím zákonom), a nie robiť si všetko podľa seba. Vieme, že sme povolaní žiť tak, ako žil náš Pán, aj keby nás pokladali za nepopulárnych, slabých, nerozumných či ľudí nehodiacich sa do modernej spoločnosti. V dejinách Cirkvi bolo veľa mučeníkov, ktorí podstúpili utrpenie kvôli Kristovi. Všetko znášali s hlbokou radosťou a „Božím pokojom, ktorý prevyšuje každú chápavosť“ (Flp 4,7). Svet nedokáže pochopiť, že utrpenie je zlučiteľné s kresťanskou radosťou a pokojom. Svätý Pavol nám opisuje, akú skúsenosť mali Kristovi učeníci: „Vo všetkom sa odporúčame ako Boží služobníci: vo veľkej trpezlivosti, v súženiach, v núdzi, v úzkostiach, pod ranami, vo väzeniach, v nepokojoch, v námahách, v bdení a v pôstoch; … slávou aj potupou, zlou aj dobrou povesťou; ako zvodcovia, ale pravdiví, ako neznámi, a predsa dobre známi, akoby zomierajúci, a hľa, žijeme, ako trestaní, ale nie usmrtení, akoby smutní, no vždy sa radujeme, ako chudobní, a mnohých obohacujeme, akoby sme nič nemali, a pritom nám všetko patrí.“ (2 Kor 6,4-10) Toto je krása a paradox kresťanstva! Áno, môžeme „sa chváliť aj súženiami“ (Rim 5,3). Statoční Kristovi učeníci „dobrý boj bojovali, beh dokončili, vieru si zachovali“ (porov. 2 Tim 4,7). „Nemilovali svoj život až na smrť.“ (Zjv 12,11b) Keďže sme „obklopení takým oblakom svedkov“ (Hebr 12,1), nebuďme skľúčení nad osudom kresťanov, ktorí sú na celom svete čoraz viac prenasledovaní. Ježiš povedal: „Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí. … Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 15,18-19; 16,33) Radosť a úspech kresťanov nepríde v tomto pozemskom čase. „Naša vlasť je v nebi“ (Flp 3,20) a my sme boli stvorení, aby sme dosiahli tento cieľ. Na tejto pozemskej púti nám naše utrpenia a prenasledovanie „prinesú nesmierne veľkú váhu večnej slávy“ (porov. 2 Kor 4,17). Duch Svätý, ktorý v nás prebýva, nám pomáha pochopiť, že „utrpenia tohoto času nie sú hodne porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa nám má zjaviť“ (Rim 8,18). A tak Štefan, prvý mučeník Nového zákona, dokázal aj pod ťarchou zloby a prenasledovania uprene hľadieť na nebo a vidieť Božiu slávu. Každá potupa a urážky, krivda a zlé zaobchádzanie, ktoré nám svet pripraví, nám slúžia na ešte väčšiu slávu v tomto živote aj vo večnosti. Keď budeme naozaj žiť tak, ako nás učil Ježiš, Boží Duch v nás bude svetu dosvedčovať, že sme deťmi živého Otca. A tento Duch nám dáva aj odvahu čeliť každému prenasledovaniu s radosťou, pretože „ak s ním trpíme, budeme s ním aj oslávení“ (porov. Rim 8,17). Kristov Duch nám takisto dáva silu a milosť odpúšťať všetkým, čo nás prenasledujú, tak ako odpúšťal Ježiš. Takže odplata, pomsta a odpor svetských ľudí nezodpovedá životnému štýlu Kristovho učeníka. Svätý Štefan, ktorý bol „plný milosti a sily“ (Sk 6,8) vo chvíli, keď ho kameňovali, zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ (Sk 7,60) Keď svätého Vavrinca jeho mučitelia položili na rozžeravený rošt, po chvíli povedal: „Z jednej strany som už upečený, môžete ma obrátiť na druhú stranu.“ Aj on počas svojho utrpenia určite videl Božiu slávu a „veniec spravodlivosti, ktorý bol preňho pripravený“ (porov. 2 Tim 4,8). Možno nemusíme znášať až takéto prenasledovanie… predsa však každý z nás niekedy znáša bolesť neúprimnosti, krivdy, využívania a výsmechu dokonca aj od ľudí, ktorí sú nám veľmi blízki. Dokážeme v takých chvíľach pozdvihnúť zrak k nebu a vidieť Božiu slávu namiesto toho, aby sme sa s hnevom a zatrpknutosťou odplácali ľuďom, ktorí sú k nám zlí? „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.“ (Mt 5,11-12) Mary Pereira

Nové víno sa nevlieva do starých mechov (Lk 5,37)

Svadba v Káne – J.S. von Carolsfeld V Novom Zákone je Duch Svätý znázornený ako Nové Víno. Svätého Ducha dostávame od Boha skrze Sviatosť Krstu, ktorá je prvou Sviatosťou viery. Ale potom potrebujeme ďalej rásť. Katechizmus Katolíckej Cirkvi nás učí, že „Duch Svätý je svojou milosťou prvý pri prebúdzaní našej viery a pri udeľovaní nového života, ktorý spočíva v poznaní Otca a toho, ktorého Otec poslal, Ježiša Krista“(KKC 684). Nakoľko všetci musíme rásť vo viere (porov. Mk 9,24) a snažiť sa spoznať Pána ( o Hos 6,3), je nevyhnutné aby sme sa každý deň modlili, za to, aby boli naše životy hlbšie naplnené Duchom Svätým. Po prvom ohlasovaní sv. Petra poslucháči sa ho pýtali:“ Čo máme robiť?“ Peter im odpovedal : „Robte pokánie, a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha“ (Sk 2,37-38). Predstavení Cirkvi dobre vedeli, čo Učiteľ učil: „Nik nevlieva nové víno do starých mechov, lebo nové víno mechy roztrhne a aj ono vytečie aj mechy sa zničia. Ale nové víno treba naliať do nových mechov“ (Lk 5,37-38). Ľútosť nad starým hriešnym spôsobom života, rozhodnutie „odložiť predošlý spôsob života“ (porov. Ef 4,22) a túžiť po „novote života“ (Rim 6,4) sú predpokladom pre čerstvé pomazanie Duchom Svätým. Ježiš povedal: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky. A to Ducha pravdy“(Jn 14,15-17). Po vzbudení pokánia (metanoia) sa pokúsme úprimne „ žiť život zodpovedajúci Kristovmu učeniu“ (Flp  1,27), tak bude Pán môcť naplniť naše srdcia „novým vínom“ t.j. Duchom Svätým. Sme smädní po mnohých veciach života. Žíznime tak aj po Duchu Svätom? Ježiš nabádal svojich učeníkov: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody. To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili“(Jn 7,37-39). Záleží na našej vôli ako rastieme v plnosti  Ducha Svätého. Potom ako hovoril o tom, ako pozemskí rodičia dávajú dobré veci svojím ďeťom, Ježiš zvýraznil: „O čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“(Lk 11,11-13).Buďme si istý Pánovou vernosťou k Jeho sľubom a prosme ho viac o silu a pomazanie Ducha Svätého aby sme „ žili podľa Ducha a boli Duchom vedení“(Gal 5,16,25). Áno, my všetci potrebujeme večné Turíce, pretože tak ako sa modlíme v byzantskej liturgii, „Duchu Svätému prináleží vládnuť, posväcovať a oživovať stvorenie, lebo on je Boh jednej podstaty s Otcom a Synom. Jemu patrí moc nad životom, lebo ako Boh zachováva stvorenie v Otcovi skrze Syna.(citácia KKC 703). Pri generálnej audiencii 29. novembra 1972 pápež Pavol VI povedal: Musíme si častejšie klásť otázku, ktoré sú najväčšie potreby Cirkvi. Čo je primárna a najdôležitejšia potreba našej milovanej a svätej Cirkvi? Jeho vlastná odpoveď, ktorá sa ukázala byť prorockou nabáda: „ Musíme to povedať so svätou obavou, pretože sa to týka tajomstva Cirkvi, jej života.: Touto potrebou je Duch; Cirkev potrebuje svoje neustále Turíce. Potrebuje oheň vo svojom srdci, slová na perách a prorocký pohľad.“ Svätý Otec prehlásil v článku  L’Osservatore Romano: „Cirkev a svet potrebujú viac ako kedykoľvek pokračovanie zázraku Turíc.“ (Oslava Turíc – Národný Servisný Tím Národnej Katolíckej Duchovnej Obnovy v Indii str.10) Aby sa Turíce stali nepretržitou skúsenosťou, horlivo sa modlime aby sme na príhovor našej milovanej Matky Panny Márie, Matky Cirkvi a najmilovanejšej snúbenice Ducha Svätého boli stále viac naplnení týmto „novým vínom Ducha“ a aby sa tak náše životy stali každý deň stále väčším požehnaním pre druhých (por. Jn 2,1-10). Tak ako sa to stalo v Káne.
“ Počas hostiny nášho života nám často dôjde víno: Vtedy, tak ako v Káne, požiadaj svojho Syna aby naše životy urobil duchovnými.“ Mary Pereira

Objavme Boha v našom vnútri

Ježiš začal svoje verejné účinkovanie ohlasovaním príchodu Božieho kráľovstva: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1,15). „Naplnil sa čas.“ Čo chcel Ježiš povedať týmto výrokom? Keď ľudia stratili raj, celému ľudstvu bol prisľúbený Spasiteľ. Keď sa ľudstvo dostalo pod moc zlého, Boh vyriekol súd: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou (hadom) a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ (Gn 3,15) Príchod Spasiteľa teda bol súčasťou Božieho plánu. Proroci predpovedali príchod Ježiša, Spasiteľa. V rozličných obdobiach dejín písali o jeho narodení, živote a poslaní. Pred 700 rokmi prorok Izaiáš predpovedal jeho narodenie: „Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7,14) Dokonca aj jeho umučenie a smrť predpovedali: „Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení.“ (Iz 53,3-5) Jeho vstup do Jeruzalema predpovedal prorok Zachariáš: „…tvoj kráľ ti prichádza, spravodlivý je a prináša spásu, ponížený je a nesie sa na oslovi, na osliatku, mláďati oslice.“ (Zach 9,9) Prorok Micheáš zase predpovedal, kde sa Mesiáš narodí: „A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael.“ (Mt 2,6 resp. Mich 5,1) S príchodom Ježiša sa všetky tieto proroctvá naplnili. Skrze neho sa začal príchod Božieho kráľovstva. Ježiš prišiel ustanoviť Božiu vládu medzi nami aj v nás. S príchodom Ježiša už Boh nie je vzdialený, ale prebýva medzi nami a v nás. Boha môžeme zakúšať vo svojom vnútri. Keď sa Ježiš pri studni rozprával so Samaritánkou, povedal jej: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde.“ (Jn 4,21; 4,23) Ľudské srdce nenájde pokoj, kým nespočinie v Bohu. Svätý Augustín to vystihol slovami: „Stvoril si nás pre seba, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“ Ľudské srdce túži zakúšať Boha. Zakúšanie Boha v našom vnútri je nebeská blaženosť. Nebo nie je akési miesto, kam prídeme po smrti. Nebo sa začína už tu na zemi, pretože nebeský Otec nám poslal svojho Syna. A Ježiš nám zjavuje zmysel svojho príchodu: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10,10) Ježiš však začal ohlasovanie kráľovstva výzvou: „Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1,15) V gréčtine sa kajúcnosť označuje slovom „metanoia“. Znamená to radikálnu zmenu alebo obrátenie nášho srdca a mysle. Potrebujeme sa obrátiť od nášho sebeckého, egoistického, pyšného, žiarlivého, závistlivého a zatrpknutého ja. Vtelené Slovo prišlo, aby prebývalo v nás a medzi nami. Slovo, ktoré sa stalo telom, nám umožňuje vnútorne sa obrátiť, aby sme mohli zakúšať Božie kráľovstvo už tu na zemi. Svätý Pavol píše: „Veď Božie kráľovstvo nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom.“ (Rim 14,17) Toto kráľovstvo nemôžeme zakúšať našou vlastnou silou alebo zásluhami, ale len s pomocou Ducha Svätého, ktorého sme dostali ako Tešiteľa a Radcu. Duch Svätý nás vedie k hlbšiemu vzťahu s Ježišom a k spoločenstvu s Ježišom. Ježiš povedal: „Božie kráľovstvo je medzi vami.“ (Lk 17,21) „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Jn 15,5) Aby sme zakúšali túto neustálu prítomnosť Pána hlboko v našom vnútri a žili v spoločenstve s milujúcim Bohom, musíme „pripraviť cestu Pánovi v našom živote a vyrovnať mu chodníky“. Táto výzva Jána Krstiteľa bola našou témou počas adventu. Teraz v novom roku otvárajme každý deň svoje srdce, aby sme mohli „zakúsiť kráľovstvo“. Na to potrebujeme skutočnú „metanoiu“, čiže premenu nášho srdca z ľuských či telesných spôsobov na Ježišove spôsoby, jeho zmýšľanie, cítenie, slová a skutky. Len vtedy môžeme zakúsiť „nebo v našom srdci“ a stať sa „kráľovským ľudom“. Kajať sa a veriť evanjeliu znamená: „žite tak, aby to zodpovedalo Kristovmu evanjeliu“ (Flp 1,27). Prorok Izaiáš nám pripomína: „moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a vykoná, na čo som ho poslal“ (Iz 55,11). Ponúknime naše srdce aj celý náš život Pánovi, ktorý prebýva v nás. Pokúsme sa uvedomiť si prítomnosť Boha v hĺbke nášho bytia. Svätý Pavol nám pripomína: „Neviete že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3,16) Anna Franková napísala: „Každý má v sebe dobrú novinu. Tá dobrá novina je, že skutočne nevieme, akí veľkí môžeme byť, ako veľmi dokážeme milovať, čo všetko môžeme dosiahnuť a aký veľký je náš potenciál.“ Keď sa nám podarí nájsť Boha v našom vnútri a žiť v spoločenstve a jednote s ním, bude pre nás ľahšie uvedomiť si našu skutočnú hodnotu napriek kritike a negatívnemu hodnoteniu, ktoré možno počúvame od druhých. Raz jeden muž pri upratovaní svojho domu našiel starú gitaru. Spolu s ďalšími nepotrebnými vecami ju vyhodil na chodník pred domom. Neskôr prechádzal po tom chodníku starý hudobník. Uvidel gitaru a vzal ju do rúk. S prekvapením zistil, že je to tá istá gitara, ktorú kedysi vyrobil a daroval ju malému chlapcovi, ktorý býval v tom dome. Oprášil ju, naladil struny a začal na nej hrať. Z gitary zazneli nádherné ľubozvučné tóny, ktoré lahodili ušiam všetkých naokolo. A prichádzali ľudia z celej ulice, aby počúvali starcovu hru. Dotyk Majstra a Stvoriteľa dokáže vylúdiť ľúbeznú pieseň aj z nášho života – pieseň, ktorú stojí za to počúvať a oplatí sa pre ňu žiť! Odovzdajme všetky naše frustrácie, komplexy, obavy, strach a ťažkosti do rúk nášho Stvoriteľa, pretože sme „drahí jeho očiam, vzácni a on nás miluje“ (Iz 43,4) a on „pozná zámer, ktorý má s nami: sú to myšlienky pokoja a nie súženia“ (Jer 29,11). V tomto novom roku s ešte väčšou horlivosťou a zanietením zamerajme sa na Pána, ktorý prebýva v našom vnútri a s nádejou mu odovzdajme svoje srdce. Nech naše srdce spieva spolu s básnikom Thákurom: „Mnoho strún má tvoja lutna; dovoľ, nech k nim pridám moju vlastnú!“ „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ (Jn 14,23) „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti.“ (Mt 6,6) „Neviete že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3,16) Osvojme si modlitbu svätého Augustína: „Neskoro som si ťa zamiloval‚ Krása taká odveká a stále nová, neskoro som ťa miloval. Hľa: ty si bola v mojom vnútri a ja mimo seba a tam som ťa hľadal.“ Modlime sa k Duchu Svätému, aby sme každý deň tohto nového roku mohli zakúšať milujúcu prítomnosť Pána v našom vnútri a aby sme naším životom odpovedali na jeho nabádania a vnuknutia! Mary Pereira

MARANATHA – PRÍĎ, PANE JEŽIŠU

Vstúpili sme do ďalšieho adventného obdobia, ktoré sa začalo v poslednú novembrovú nedeľu a bude trvať do Štedrého večera. Cirkevný liturgický rok sa začína práve adventom. Počas tohto obdobia sa sústreďujeme na duchovnú prípravu na oslavu Vianoc, narodenia Ježiša Krista. Slovo “advent” znamená príchod. Ježiš Kristus prišiel na svet pred dvetisícdesať rokmi a veriaci sa s veľkou radosťou pripravujú na oslavu tejto veľkej udalosti, ktorá rozdelila históriu na dva letopočty – pred Kristom a po Kristovi. Advent je čas na roznietenie našej viery v Pána, ktorý prišiel ako Svetlo na svet, aby rozohnal temnotu hriechu a vyžaroval Božiu pravdu a lásku. Štyri zapálené sviece na adventnom venci, predstavujúce štyri adventné týždne, symbolizujú, že Ježiš je Svetlo sveta. Prečo prišiel Ježiš na svet? Náš nebeský Otec vo svojom pôvodnom pláne stvoril človeka na svoj obraz a podľa svojej podoby (Gn 1,26). Chcel, aby človek žil v spoločenstve lásky s Ním, ale nepriateľ, Satan, sa snažil prekaziť tento Boží plán. Pokúšal prvých ľudí, aby zhrešili proti Stvoriteľovi, a tým stratili spoločenstvo s Bohom Otcom. “Závisťou diabla však prišla na svet smrť.” (Múd 2,24). Odvtedy sa začala vzmáhať ľudská neposlušnosť a neresť. “Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé, Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi. Bol skormútený v srdci…” (Gn 6,5-6). Sme porazení, ak sme stratili spoločenstvo lásky s Bohom. Boh lásky (1 Jn 4,16) v snahe obnoviť toto spoločenstvo lásky so svojím stvorením a v snahe oslobodiť ľudstvo zo zovretia hriechu a Satana stvoril svojho jediného Syna, aby sa vtelil a stal sa “Emanuel – Boh s nami”. Zostúpil z neba, aby nám ukázal cestu k Otcovi, aby zjavil Jeho lásku a milosť, a aby sme sa stali Božími deťmi. Ako hovorí sv. Pavol: “Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo.” (Gal 4,4-5). Izrael čakal na tohto Mesiáša dlhé stáročia. Ak nie je isté, či očakávaná osoba príde, môže byť čakanie nudné alebo namáhavé. Keď však máme istotu, že ten, koho čakáme, naozaj príde, môže byť čakanie radostné a vzrušujúce. Izraeliti mali istotu, že Mesiáš príde, lebo to predpovedali mnohí proroci. “Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!” (Iz 7,14). Ešte v raji Boh prisľúbil, že zošle Mesiáša, aby rozšliapal hlavu hadovi, Zlému (Gn 3,15); podľa predpovedí sa mal narodiť z rodu kráľa Dávida (Iz 9,7; 11,1-5; 2 Sam 7,13; Mt 1,6); mal sa narodiť z panny (Iz 7,14; Mt 1,18); čas jeho príchodu je predpovedaný v Dan 9,25; Mesiáš mal byť väčším prorokom než Mojžiš (Dt 18,15-18) a ešte veľa ďalších vecí o jeho živote, ukrižovaní a vzkriesení bolo predpovedaných v Starom zákone. Izraeliti teda čakali s veľkou nádejou. V adventnom období si v mysli pripomíname toto čakanie Izraelitov na Spasiteľa a pripravujeme sa s veľkou radosťou na oslavu Jeho príchodu na svet, pretože On prišiel pre “ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa“ (por. Zjv 5,9) a prišiel, aby odstránil všetky prekážky medzi ľuďmi a národmi, aby zabil nepriateľstvo a zvestoval pokoj všetkým (Ef 2,15-18). Ako mali Izraeliti očakávať Pánov príchod? Modlitbou, pôstom a pokáním. (Ž 35,13; Dan 9,3; Sk 14,23). Veriaci zjednotení tým istým Božím Duchom preto venujú viac času modlitbe, dobrovoľne sa postia a zriekajú sa určitých vecí. Umŕtvovanie tela a ovládanie žiadostí je vždy dobré na budovanie božských čností. Cirkev nabáda veriacich, aby využili adventné obdobie nielen na prípravu na oslavu Ježišovho narodenia, ale oveľa viac na prípravu svojich sŕdc na prijatie Ježiša, lebo On túži prebývať v našich srdciach. Ako Panna Mária a sv. Jozef kráčali cestou-necestou po Betleheme a hľadali miesto, kde by mohla Panna Mária porodiť Ježiša, tak aj On denno-denne klope na naše srdcia, či sme pripravení Ho prijať. „Prichádza, prichádza, stále prichádza.“ Prichádza k nám prostredníctvom svojho Slova a sviatostí. V tomto adventnom období sa pozrime do svojho vnútra vo svetle Božieho Slova, ktoré každý deň počúvame alebo čítame, aby sme videli, kde sa potrebujeme zmeniť. „Vyrovnajme cestu“, ako nabádal sv. Ján Krstiteľ zástupy, premôžme svoju pýchu, márnivosť, sebeckosť, namyslenosť, ľahostajnosť, žiadostivosť, chamtivosť a podobné neresti, aby sme znovu boli „podľa Božej podoby“, ako to Boh zamýšľal vo svojom pôvodnom pláne. Kvôli tomu prišlo na svet Slovo a túži každodenne vstupovať k nám, aby nás pretváralo na Jeho obraz. „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo. Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ (Mt 3,2-3). A toto očakávanie Pána v našich srdciach je tiež veľmi isté, lebo verný Boh povedal: “Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem…“ (Zjv 3,20). V tomto adventnom období s veľkou radosťou a nadšením pozývajme Pána do svojich sŕdc a pripravujme sa na Jeho príchod modlitbou, pôstom a zdržanlivosťou. Snažme sa “vyrovnať našu cestu”, aby sa Jeho Slovo stalo telom v našich myšlienkach, slovách a skutkoch. Nech sú naše srdcia nádhernou “kolískou”, kde sa môže Pán narodiť, prebývať a panovať nad nami. Zmyslom našich duchovných príprav v adventnom období je, “aby sa u nás Pán cítil ako doma”, keď príde. Toto adventné očakávanie zároveň poukazuje na Pánov druhý príchod, ktorý je tiež veľmi istý. Keď apoštoli a učeníci hľadeli k nebu pri Pánovom nanebovstúpení, anjel z neba povedal: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať.“ (Sk 1,11). Sám Pán povedal, že nám ide pripraviť miesto v nebi a že príde a vezme nás tam (por. Jn 14,2-3). Pán naznačil svoj druhý príchod v mnohých podobenstvách. A pýta sa: „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18,8). V Markovom evanjeliu dáva Ježiš svojim učeníkom tento príkaz: „Bdejte teda, lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane! A čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“ (Mk 13,35-36). Nech Duch Svätý Boží osvieti naše mysle a dá nám Božiu múdrosť, aby sme vedeli rozpoznať „znamenia čias“ a pripravovali sa na stretnutie s Pánom v našom každodennom živote i na konci času, či už to bude v čase našej smrti alebo na konci sveta. V Katolíckej encyklopédii sa píše: “Počas adventu sú veriaci nabádaní:

  • aby sa hodne pripravili na oslavu výročia Pánovho príchodu na svet ako vteleného Boha lásky,
  • aby preto urobili vo svojej duši vhodný príbytok pre Vykupiteľa, ktorý prichádza vo Svätom prijímaní a prostredníctvom milosti a
  • aby sa tak pripravili na posledný príchod Pána ako sudcu pri smrti a na konci sveta.“

Keď vchádzame do adventného obdobia, nežasnime len nad vianočnými pohľadnicami, vianočným stromčekom, hviezdami, svetielkami a ozdobami, ktoré vidíme v obchodných domoch. Nestrácajme zo zreteľa skutočný význam Vianoc. Nech nám tieto vonkajšie symboly pomáhajú rozhojniť našu vieru v nášho Pána Ježiša Krista, ktorý je Slovo, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami. “Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.” (Jn 1,1-5). “Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom.” (1 Jn 1,1-3). “Vieme, že putujeme spoločne. Ak ideme pomaly, predbehnite nás. Nebudeme vám závidieť, ale namiesto toho sa budeme snažiť vás dohnať. Ak si však myslíte, že dokážeme ísť rýchlejšie, utekajte vedľa nás. Je len jeden cieľ a my všetci sa ho túžobne snažíme dosiahnuť… jedni pomaly, druhí rýchlo. Nech každý vzdychá túžbou po Kristovi. Bežme k Nemu a volajme na Neho.”  Sv. Augustín. Mary Pereira

Znaky konca vekov

Dnes sa veľa ľudí obáva, že v roku 2012 nastane koniec sveta. Takýchto ľudí nájdeme aj medzi evanjelikmi aj medzi katolíkmi. Aký by mal byť náš postoj?

Ježiš, „pre tých, ktorých zastihol koniec vekov“ (1 Kor 10,11)….dáva jasné varovania o konci sveta.“ Keď potom sedel na Olivovej hore a boli sami, pristúpili k nemu učeníci a pýtali sa ho: „ Povedz nám, kedy to bude a aké bude znamenie tvojho príchodu a konca sveta?“ (Mt 24,3). Reagujúc na túto otázku im Ježiš dal odpoveď, v ktorej podrobne poukazuje na znaky konca vekov. Môžeme o tom čítať v Mat 24,3-44; Mk 13,3-37; Lk 17,33-37; 21,7-36. Veľmi jasne hovorí o „znakoch konca sveta“…bude to ako keď slnko potemnie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať, bude hrozné utrpenie, zemetrasenia, záplavy, vojny, prenasledovania, pustošivé svätokrádeže, strata viery a podobne. Len keď budeme študovať Sväté Písmo, len vtedy sa vyhneme panike pri správach o konci sveta. Všetky pasáže v Písme, kde Ježiš varuje pred koncom sveta zahŕňajú aj nabádanie Pána k pripravenosti, bdelosti, neustálej ostražitosti, modlitbe, ktorá nám dá silu uniknúť tým javom, ktoré sa budú diať, a postaviť sa pred Syna Človeka. Neznalosť Božieho Slova je dôvod, prečo sa tak bojíme, keď počujeme tieto správy, a myslíme si, že sú to „nové zvestovania“. Zjavenie Ježiša Krista, ktoré dal Boh Sv. Jánovi, aby ukázal svojím služobníkom, čo sa má onedlho stať (Zjv 1,1), je určené pre nás, aby sme ho nahlas čítali, počúvali a dodržiavali to , čo je v ňom napísané (Zjv 1,3).( Slovo „čoskoro“ máme chápať v eschatologickom zmysle. Napríklad, „u Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň“  2 Pet 3,8). Sv. Ján hovorí o svojom zjavení: „Videl som iného anjela, letieť priamo z neba, ktorý ohlasoval večné evanjelium  každému na zemi, každej národnosti a kmeňu, jazyku a všetkým ľuďom“. Boh posiela svojich anjelov/ poslov aby nám pripomenuli pravdu  evanjelia, že „Ježiš bol ukrižovaný aby Boh skrze jeho krv vykúpil svätých z každého kmeňa, jazyka, ľudí a národov“ (Zjv. 5,9); zatiaľčo zlodej prichádza len aby zabíjal, kradol a ničil, avšak Ježiš prichádza aby nám dal život v hojnosti( Jn 10,10);  aby sme sa mohli tešiť zo života v hojnosti, nás Boh volá „oľutovať“ naše priestupky a obrátiť sa k Nemu; chce, aby sme viedli nebojácny život v radosti a slobode Božích detí a „na konci  nášho života“ vstúpili do večného života s Ním. Ale Boh nikoho nenúti, lebo rešpektuje našu slobodu. Ako povedal pápež Benedikt XVI v Angeluse v Castel Gandolfo 10. júna 2011: „Boh nás nenúti veriť v Neho, ale skrze pravdu a dobrotu svojho Syna, ktorý sa stal človekom nás priťahuje k Sebe : láska v podstate vždy rešpektuje slobodu“. Ale zneužitím tejto slobody teraz dokonca odmietame Boha, pôvodcu našich životov a búrime  sa voči Jeho zákonu. Dnes je zabitých viac ľudí, ako Hitler a Stalin dokopy zabili v koncentračných táboroch; loná mnohých matiek sa stali miestom vrážd. Keď zasejeme pšenicu, budeme i žať pšenicu, avšak keď zasejeme burinu, budeme i burinu žať . Nás nebude súdiť Boh, ale skutočnosť, či sme žili alebo nežili podľa Božieho Slova. „Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť. Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu: slovo, ktoré som ohlasoval, ho bude súdiť v posledný deň“ ( Jn 12, 47-48). Boh nás nechce trestať, dal nám varovania ohľadne následkov nášho nezriadeného života. (Mt 25, 31-46 „Súdenie Národov“). Takže aká by mala byť naša reakcia na správy o konci sveta? Keď sú správy v súlade s pravdou zjavenou v Biblii, je to pripomienka, aby sme boli múdri a bdelí ako päť múdrych panien v podobenstve o desiatich pannách, čakajúcich na príchod ženícha (Mt 25, 1-13). Napríklad, správy, ktoré zvestovala Panna Mária vo Fatime, ktoré nás nabádajú k pokániu, hovoria o utrpení v očistných mukách, pekelnom ohni, znakoch konca časov a pod. nie sú v rozpore so zjaveniami v Písme, a preto ich Cirkev uznala za pravdivé. (Cirkev musí nové skutočnosti, prv než  ich schváli, najprv prešetriť ). A tieto predstavovali pre ľudstvo napomenutie a výzvu k pokániu, odvráteniu sa od hriešnosti a prinavráteniu sa k Bohu. Ak sa rozhodneme pre možnosti, ktoré sa nám ponúkajú a začneme sa modliť ruženec, budeme prijímať Eucharistiu, pristupovať k spovedi a činiť pokánie, „kríza viery a zanedbávanie cirkevných povinností, ktoré boli predpovedané v zjavení vo Fatime, môžu byť zmiernené. A tak správy o konci sveta, ktoré prichádzajú z rôznych zdrojov, ale nepriečia sa zjaveniam v Biblii, môžeme čítať a brať si ich k srdcu ale nemusia nás znepokojovať. Ale ak niektoré skutočnosti nie sú v súlade s Božím slovom, musíme ich odmietnuť. Napríklad, nikto nemôže povedať, kedy nastane koniec sveta, pretože Ježiš povedal: „Ale o tom dni nevie nik, ani nebeský anjeli, ani Syn, iba sám Otec…Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš  Pán….Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete“ (Mt 24.36,42,44). Sv.Pavol píše: „Čo sa týka príchodu nášho Pána, Ježiša Krista a nášho zhromaždenia okolo neho, prosíme vás, bratia, nedajte sa hneď vyviesť z rovnováhy a naplašiť ani duchom, ani slovom, ani listom, údajne našim, akoby už Pánov deň nastával. Nech vás nezvedie nik nijakým spôsobom. Lebo nenastane, kým nepríde najprv odpad, a nezjaví sa človek neprávosti, syn zatratenia“ ( 2 Sol 2, 1-3). V liste Galaťanom sv. Pavol píše: „ Čudujem sa, že od toho, ktorý vás povolal v Kristovej milosti, tak rýchlo prebiehate k inému evanjeliu. Ono ani nie je iné, ibaže sú niektorí, čo vás mätú a chcú prekrútiť Kristovo evanjelium. Ale keby sme vám hlásali my, alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty!“( Gal. 1,6-8). A preto, vierohodnosť správy, musí byť porovnávaná s Božím Slovom a s učením Cirkvi ( „Biskupi nastúpili z Božieho ustanovenia(1556) na miesto apoštolov ako pastieri Cirkvi a že kto ich počúva, počúva Krista, a kto nimi pohŕda, pohŕda Kristom i tým, ktorý Krista poslal“. (KKC. 862; Lk 10,16). Na to, aby sme rozoznali, či správa, proroctvo alebo zjavenie, je správne, alebo nie, musíme dôverne poznať Božie Slovo. A tak zaujímajme sa o čítanie a porozumenie Písma skôr, ako začneme študovať ostatné správy. Nikto tu nebude navždy. Veď naša vlasť je v nebi. (Flp 3,20). Ježiš nám šiel pripraviť miesto vo svojom dome. „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“( Jn 14, 1-3). „Keď to povedal, pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí. A kým uprene hľadeli k nebu, ako odchádza, zastali pri nich dvaja mužovia v bielom odeve a povedali: „Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať“ (Sk 1, 9-11). Keď „spomínané časy nastanú“ budeme sa musieť stretnúť s Pánom. Jediným naším cieľom tu na zemi, je dosiahnuť večný život s Pánom. Či to príde v deň našej smrti, alebo v posledný deň sveta, nás nemusí trápiť, keď žijeme v jednote s Pánom. Tí, ktorí nežijú v Jeho Kráľovstve na tejto pozemskej púti, dostanú strach, keď počujú tieto správy. Boh hovoril o posledných dňoch aj skrze proroka Joela: „Dám znamenia na nebi a na zemi, krv, oheň a kúrňavu s dymom; Slnko sa zmení na tmu a mesiac na krv, skôr než príde veľký a hrozný Pánov deň. A každý, kto bude vzývať Pánovo meno bude zachránený“ ( Joel 2,30-32a (RSV); Joel 3,3-5a (NIV, NAB…). Noe bol najspravodlivejší a najbezúhonnejší muž medzi svojimi súčasníkmi a kráčal s Bohom (Gn 6,9), a Boh si ho všimol a zachránil ho pred skazou. Sodoma a Gomora boli zničené kvôli ich hriechu prehnanej záľube v žiadostivosti a homosexualite, ale Lót a jeho rodina boli ušetrený, lebo žili zbožným životom ( Gn 19. 15-26). Ak je váš život Bohu milí, tvrdosť konca vekov  vás nezasiahne, ako sa stalo Jeremiášovi v čase Babylonskéj invázie do Jeruzalema v roku 578 pred Kristom; kedy Kresťania unikli z Jeruzalema, keď ho Rímania prišli zničiť v roku 70 po Kristovi. Keď v Ňom žijeme, On nás ochráni dokonca aj v „ťažkých časoch posledných dní“. „I keď po tvojom boku padnú tisíce a desaťtisíce po tvojej pravici, teba nezasiahne“(Ž 91,7). Sv. Don Bosco mal raz víziu. Videl loď, na ktorú útočili iné lode a loď sa začala potápať. Videl , že kapitán potápajúcej sa lode je sám pápež; po chvíli sa objavili dva piliere; na jednom bola Svätá Eucharistia a na druhom stála Panna Mária. Kapitán (pápež) ukotvil loď na tieto dva piliere a nepriateľské lode začali miznúť a nastal pokoj. Táto vízia predstavovala proroctvo o Cirkvi, na ktorú rôzne sily útočili po dobu 500 rokov. Tieto útoky sa stávali agresívnejšími s racionalizmom a francúzskou revolúciou a tiež v dobe socializmu, nacizmu a v dnešných časoch sekularizmu kedy odporcovia kresťanstva schvaľujú potraty, antikoncepciu, odmietajú manželstá podľa Božieho zákona, kedy homosexuáli sa môžu ženiť a adoptovať si dieťa. V časoch kedy máme protikresťanské vlády, média a kultúru. Taktiež protikresťanské filozofie ako slobodomurári, New Age, teozófia, antroposofia atď. vážne útočia na božstvo Krista a pravdivosť viery, vedú ľudí k pochybnostiam a odpadu od Cirkvi. Žijeme už v dobe, v ktorej keď vyznávame kresťanské hodnoty, sme prenasledovaní, oddeľovaní a zosmiešňovaní….Dokonca aj v Cirkvi sú rôzne aféry a vzbury kresťanských hodnostárov. Ježiš nás však pred tým varoval. “Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel skôr, ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by  miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí(Jn 15,18-19). Ježiš sa opýtal učeníkov: „Keď príde Syn Človeka, nájde na zemi vieru? No jednako náš Boh je Boh nádeje. Cirkev sa bude podielať na víťazstve s Kristom nad všetkými protikresťanskými živlami, ktoré nie sú nič iné, len pôsobenie mocností temna. Ježiš sľúbil, že pekelné brány Cirkev nepremôžu“(Mt 16,18). A keď nastane rozhodujúci boj medzi Satanom a Pannou Máriou, ktorá to sľúbila Lucii vo Fatime a povedala jej : „ Na koniec, moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí. Podĺa vízie sv. Don Bosca, kapitán (pápež) lode (Cirkvi) ukotvil loď na dvoch pilieroch. Na jednom pilieri bola Svätá Eucharistia, a na druhom Panna Mária. Vieme, že pápež Ján Pavol II. vyhlásil rok 2003 za mariánsky rok a vydal Encykliku „Evanjelium Života“, čo je jedným z najväčších a najdôležitejších dokumentov dvadsiateho storočia. V tom istom roku vydal pápež tiež encyklický list „Ecclesia de Eucharistia“  (Eucharistická Cirkev) adresovaný kňazom. V roku 2006 sme svedkami nezvyčajnej udalosti kedy pápež Benedikt XVI. sa plaví po rieke Rýn. Prichádzame do čias, keď zažívame prenasledovanie, ale nesmieme stratiť nádej, pretože máme ochranu – v horlivosti k Svätej Eucharistii a meditatívnu modlitbu ruženca, o ktorej bl. Ján Pavol II. povedal: „ je to akoby sme sedeli v lone Matky Božej a hľadeli do Ježišovej tváre.“ Je síce pravda, že budeme trpieť, ale môžeme očakávať víťazný koniec skrze Ježiša, ktorý zomrel za naše hriechy, vystúpil do neba a sedí po pravici Boha Otca. On je Emanuel, ktorý je s nami a je prítomný v Oltárnej Sviatosti. Tiež aj skrze Pannu Máriu, ktorá bola vzatá do neba. Je to našim predurčením. A preto neoddávajme sa pozemským radovánkam a nepokúšajme sa o získanie životnej istoty na zemi, ale vzpomeňme si na nášho Stvoriteľa a dajme mu príslušné miesto a úctu v našom živote . Ľudia v časoch Noeho a Lóta sa dopúšťali chýb. „Ľudia jedli, pili, ženili sa a vydávali až do dňa, keď Noe vošiel na koráb. Vtedy nastala potopa a zahubila všetkých. Podobne, ako to bolo za čias Lóta: ľudia jedli, pili, kupovali, predávali, sadili, stavali, ale v deň, keď Lót odišiel zo Sodomy, spustil sa oheň a síra z neba a všetkých zahubilo“ (Lk,27-29). Tieto činnosti nie sú hriešne, ale popri užívaní darov a milostí života   zabudli dať priestor  Dárcovi týchto milostí. Sv. Pavol hovorí : „A toto sa im stalo ako predobraz a bolo napísané ako napomenutie pre nás, ktorých zastihol koniec vekov.“.(1Kor 10,11). Keď zkazenosť ľudí vystúpila až k Pánovi (Jon. 1,2), poslal proroka Jonáša aby im zvestoval Božiu správu: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené“ (Jon 3,4). Boží ľud, ktorý Bohu dôveroval, začal sa modliť, činiť pokánie a bol pripravený odvrátiť sa od zlej cesty. „Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojich zlých ciest, a Boh sa zmiloval a nepostihol ich nešťastím, ktorým ich zamýšľal postihnúť“. (Jon 3,10). A preto Boh chce, aby sme sa k nemu prinavrátili, žili podľa Jeho slova, zažívali jednotu s Ním, nezotrvávali v strachu a nepokračovali v hrešeniu proti Duchu Svätému. „V zmysle plánov božej prozreteľnosti, Boh prv než potrestá svet, najprv vyčerpá všetky ostatné možnosti. Keď nechceme, alebo pohŕdneme a odmietneme poslednú možnosť, nedostane sa nám odpustenia z neba, lebo páchame hriech proti Duchu Svätému“ (Sestra Lucia, fatimská vizionárka,  v rozhovore s otcom Fuentesom).
Mary Pereira

VOLÁ MA PO MENE !

Ježiš jej povedal: Mária! Ona sa otočila a povedala mu v hebrejčine: (aramejsky), Rabbuni ! (Učiteľ). Božia láska ku každému z nás, je veľmi osobná, intímna a jedinečná. Pozná každého z nás po mene. “Pán ma volal od lona, od života mojej matky spomínal mi meno” (Iz 49,1). On pomenuváva i hviezdy: “On pozná počet hviezd, a každú volá po mene.” (Ž.147, 4). Ako hovoril podobenstvo o ovciach a pastierovi, Ježiš povedal: “On volá svoje ovce po mene” (Jn 10,3). Ježiš je náš dobrý pastier, a my sme ovce, ktoré patria k jeho pastve. Aká je to výsada, že nás volá po mene ! To ukazuje jeho osobnú lásku a záujem o každého jedného z nás. Pre nášho Boha Stvoriteľa, je každý z nás predmetom jeho nekonečnej lásky. Raz sa učiteľ opýtal študentov: “Čo myslíte, aký je Boh ?”. Od študentov prišli rôzne odpovede. Trinásťročný chlapec povedal: “Boha si predstavujem ako osobu, ktorá dokázala stvoriť šesť miliárd ba i viac ľudí a miluje každého jedného, ako svoje jediné dieťa.” Uvedomujem si, že môj Otec Boh ma miluje, ako by som bol jeho jediným dieťaťom ? Keď sa pozrieme na dav okolo nás, vidíme mnoho tvárí, ale žiadne dve tváre nie sú presne totožné ani vzhľadom ani prejavom. Všetci máme tvár s malou plochou a na nej máme všetci dve oči, dve uši, jeden nos a jedny ústa. Napriek týmto spoločným črtám, všetci sa od seba podstatne líšime. Toto platí nielen o dave, ktorý vidíme okolo seba, ale takisto pre Jeho stvorenstvo, tých šesť miliárd alebo i viac ľudí. Nie je jeho dielo tak úžasné? Áno, pre môjho Boha som úplne jedinečný ! Prostredníctvom proroka Izaiáša, povedal Pán : “Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona ? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl, tvoje múry sú vždy predo mnou “(Iz 49,15-16). Boh zjavuje pravdu symbolicky, že nás má stále pred očami. “Nedrieme veru, ani nespí” (Ž.121, 4a). My sa môžeme vzdialiť od neho, ale On nás stále uchováva v centre svojej pozornosti. Keď robíme dobré veci, je s nami spokojný . Preto žalmista hovorí, že náš Boh má zaľúbenie v nás. Zatiaľčo, keď konáme zle, On je zarmútený. Žiadne naše myšlienky, slová, skutky nie sú skryté pred jeho očami. “Dám ti múdrosť a poučím ťa o ceste, ktorou máš kráčať; poradím ti a budem ťa mať stále na očiach ” (Ž.32, 8). Raz jedna rehoľná sestra priviedla istú ženu k P.Mariakumarovi s cieľom modlitby a osobného rozhovoru. Sestra stručne popísala otcovi jej rodinné zázemie. Pochádzala z hinduistickej rodiny a pracovala ako učiteľka v škole. Jej bratranec bol tak očarený jej krásou, že si ju chcel vziať. Ona s tým však nesúhlasila. Bratranec jej povedal: “Nedopustím, aby si sa vydala za niekoho iného”. Po čase jej manželstvo bolo dohodnuté s iným chlapcom. Deň pred jej svatbou, ako išla do školy, jej bratranec sa k nej priblížil zozadu na bicykli a kyselinou jej oblial tvár. Jej tvár a predná časť jej tela boli spálené. Bola odvezená do nemocnice kde sa niekoľko mesiacov liečila, avšak jej tvár ostala trvale znetvorená. Po tejto udalosti už nedostala žiadne ponuky na uzavretie manželstva. Medzičasom jej mladšia sestra dosiahla manželský vek a jej rodičia sa začali snažiť o výdaj druhej dcéry. Ale keď sa záujemci prišli pozrieť na mladšiu dcéru (ako je to bežne zvykom v Indii), a pritom uvideli i jej staršiu “znetvorenú” sestru, ich záujem sa vytratil. Následne sa rodičia na staršiu dcéru veľmi rozhnevali a častovali ju takýmito poznámkami : “Bolo by lepšie, keby tu nebola”. Tento postoj rodičov jej spôsoboval veľké bolesti . Uvedomujúc si túto situáciu, jedného dňa prišli k nim na návštevu rehoľné sestry a povedali rodičom: “Ak ju nechcete, radi ju vezmeme k nám”. Rodičia tento návrh s radosťou prijali. Sestry boli k nej veľmi milé a dobré. Postupne i ona prejavila túžbu stať sa katolíčkou a po nejakom času bola pokrstená. Ani po niekoľkých rokoch odkedy odišla z domu, ani rodičia, ani nikto iný ju neprišiel navštíviť. Preto sa rozhodla zájsť domov a pozrieť rodinu . Po príchode domov, matka jej povedala: “Načo si sem prišla ? Keby sme ťa chceli vidieť, prišli by sme sami za tebou. ” Toto jej zlomilo srdce a vrátila sa v slzách späť do kláštora. Sestry neboli schopné ju utešiť. V tomto stave ju sestra priviedla k P.Mariakumarovi. Páter sa jej snažil vysvetliť, že láska Boha je bezpodmienečná a podĺa toho ako to bolo zjavené v Biblii nikdy nekončí. Následne jej páter prečítal z knihy proroka Izaiáša, v kapitole 49, verš 15-16. Potom sa začal nad ňou modliť. Pri modlitbe začala plakať, ale po nejakom čase prestala . Páter pokračoval v modlitbe. Na záver sa jej spýtal: “Prečo si plakala počas modlitby ?”. Nato vyprskla s radosťou a povedala: “Páter, ja so videla ruku Ježiša a v nej bolo vpísané moje meno, Mária – Saroja”. Moje meno v Hindi je Saroja a pri krste som si zvolila meno Mária. Bola som tak šťastná, keď som videla svoje meno v jeho dlani. Keď som si uvedomila, že Boh o mne všetko vie a pozná ma po mene, vykríkla som radosťou ! “ “Budeš sa volať novým menom, ktoré ti určia Pánove ústa” (Iz 62,2c-d). Všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a útechu z Písma mali nádej (Rim.15, 4). Živé Božie slovo zjavuje “Láskavosť Pána, že nám nie je koniec, veď jeho milosť nepomíňa.” Jeho láska sa obnovuje každým ránom; veľká je jeho vernosť” (Nár.3, 22-23). Tak ako Mária Magdaléna išla skoro ráno „hľadať túto lásku”, vydajme sa i my každý deň „hľadať túto lásku”. „Budete ma hľadať a nájdete ma; ak ma budete hľadať celým svojím srdcom, dám sa vám nájsť, hovorí Pán” (Jer 29,13-14). Márie Magdaléna hľadala Pána celým svojím srdcom a dostalo sa jej výsady byť konfrontovaná s Pánom a mohla ho počuť volať ju po mene. Aj my by sme mali prejaviť túžbu stretnúť živého Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi i nám. Tak ako Mária Magdaléna odpovedala Pánovi, takisto odpovedzme i my na Božiu lásku tým, že ho uznáme za nášho Pána, Majstra, učiteľa …. a všetko. Náš vzťah s Bohom by nemal byť jednosmernou, ale obojsmernou prevádzkou. On sa chce s nami spriateliť a “rozprávať s nami z tváre do tváre“, ako keď sa niekto rozpráva s priateľom (porov. Ex. 33,11). Popri našom plnom dennom programe nájdime si čas, na spriateľenie sa s Pánom, ktorý nás volá po mene. Mary Pereira

ŽENIE MA KRISTOVA LÁSKA

Učeníci naplnení Duchom Svätým, ktorý je láskou Otca a Syna, vyšli kázať, uzdravovať a oslobodzovať ľudí od poroby zlého. Skutky apoštolov sa teda volajú správne, lebo sú ´SKUTKAMI´, činmi apoštolov v rannej Cirkvi. Svojimi životmi svedčili o Ježišovej osobe a o jeho učení. Ježiš im práve pred svojím nanebovstúpením sľúbil: „Ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj.“ (Sk 1,8 ) Pre učeníkov to nebola zábavná cesta ´ísť až po samý kraj´, aby pokračovali v Ježišovom poslaní. Museli čeliť mnohým skúškam a prenasledovaniam, ale boli pripravení im všetkým vzdorovať. Svätý Pavol sa takto podelil so svojou skúsenosťou: „Vo všetkom sa odporúčame ako Boží služobníci: vo veľkej trpezlivosti, v súženiach, v núdzi, v úzkostiach, pod ranami, vo väzeniach, v nepokojoch, v námahách, v bdení a v pôstoch; v čistote, v poznaní, v zhovievavosti, v dobrote, v Duchu Svätom, v nepokryteckej láske, v slove pravdy, v Božej moci; zbraňami spravodlivosti v pravej i ľavej ruke, slávou aj potupou, zlou aj dobrou povesťou; ako zvodcovia, ale pravdiví, ako neznámi, a predsa dobre známi, akoby zomierajúci, a hľa, žijeme, ako trestaní, ale nie usmrtení, akoby smutní, no vždy sa radujeme, ako chudobní, a mnohých obohacujeme, akoby sme nič nemali, a pritom nám všetko patrí.“ (2Kor 6, 4-10). „V ich náklonnosti nebolo žiadnych obmedzení napriek všetkému, cez čo prechádzali“ (verš 12) Svätý Pavol odhaľuje pravdu: „Lebo nás ženie Kristova láska.“ (2Kor 5, 14) Potrebujeme uvažovať o svojich životoch. Nemáme túto Kristovu lásku v sebe? Alebo je naša láska k Pánovi len okrajová alebo plytká? Prečo sa nám zdá ťažké postaviť sa k ťažkostiam života? Počas storočí bolo podľa vzoru apoštolov veľa svätých a mučeníkov, ktorí kráčali Kristovou Cestou a vzdorovali všetkým útrapám, lebo boli hnaní Kristovou láskou. Kresťanstvo sa volá ´Cestou´. (Sk 9, 2) Pretože Ježiš povedal: „Ja som cesta.“ (Jn 14, 6) Práve v Antiochii boli učeníci prvý krát nazvaní „kresťanmi“. (Sk 11, 26) Na tejto Ceste života majú učeníci žiť kvality Majstra, ktorého nasledujú a majú čeliť všetkým výzvam v napĺňaní jeho poslania. „Kto ostáva v ňom, má aj sám žiť, ako on žil.“ (1Jn 2, 6) Oni však nikdy nie sú sami. Ježiš je s nimi, aby pracoval s nimi (Mt 28, 20; Mk 16, 20) a v nich prebývajúci Duch Svätý ako ich sila a Pomocník. Keď ranným kresťanom hrozili autority za nasledovanie ´Cesty´, modlili sa o odvahu. „A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo.“ (Sk 4, 31) My vo svojich životoch nemusíme čeliť takému veľkému prenasledovaniu. No v našom každodennom živote môžeme v menšej miere čeliť prenasledovaniu, vykorisťovaniam, nedorozumeniam, zraneniam, nepravým obvineniam… od ľudí, s ktorými žijeme a pracujeme. Často sme skľúčení a nahneváme sa na nich. Dokonca chceme utiecť od takých ľudí a situácií. Tak ako apoštoli a učeníci obnovovali svoju silu cez modlitbu, aj my sa máme obrátiť na tohto stále prítomného Ducha a modliť sa o jeho pomoc, aby sme boli trpezliví, odpúšťali, boli milí, jemní a vytrvalí. Ako ideme touto cestou života spolu s našimi spolupútnikmi, ktorí sú ´nemilí´a zdajú sa, že ´sa s nimi ťažko žije´… a aj keď musíme čeliť prenasledovaniam pre našu vieru, práve ´naša Kristova láska by nás mala poháňať´. • Keď ma kritizujú a súdia, Kristova láska by ma mala hnať nebrániť sa
• Keď o mne nedobre hovoria, Kristova láska by ma mala hnať hovoriť dobre o tých osobách
• Keď som nespravodlivo súdený, Kristova láska by ma mala hnať byť pokojným
• Keď ma odmietajú, Kristova láska by ma mala hnať odpustiť a prijať ich
• Keď ma niekto preklína, Kristova láska by ma mala hnať žehnať tú osobu
• Keď som ponižovaný, Kristova láska by ma mala hnať prijať tú situáciu
• Keď som napádaný pre vieru, Kristova láska by ma mala hnať vzdorovať tomu
• Keď mi odopierajú to, na čo mám nárok, Kristova láska by ma mala hnať považovať iných lepších od seba, aby si to užili Ľudia obyčajne milujú tých, ktorí ich milujú a robia im dobre. To je svetská láska. Ale keď sme naplnení Kristovou láskou prebývaním Ducha Svätého v nás, sme schopní milovať ako miloval Ježiš. „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“ (Jn 13, 34) Ako Kristovi učeníci nemáme reagovať podľa vzoru chovania ľudí. Vždy ale máme ´KONAŤ´ ako to robil Ježiš. Máme nasledovať CESTU, ktorú nasledovali apoštoli a svätí, milujúc ľudí ´bezpodmienečne´. Láska zhora je toto: „milovať nepriateľov, robiť dobre tým, čo nás nenávidia, žehnať tým, čo nás preklínajú, a modliť sa za tých, čo nás potupujú.“ (Lk 6, 27) Svetská láska nás nebude pohýnať toto robiť, ale len Kristova láska, ktorou je stále prítomný Boží Duch, nás naplní. Sme volaní zvíťaziť nad našimi nepriateľmi svojou láskou. Keď ich budeme milovať, prinášame ich do dosahu jasu lásky. Štefan, „plný milosti a sily,“ (Sk 6,8) v čase, keď čelil prenasledovaniu, „plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha. (Sk 7, 54) Kým ho kameňovali, on pokľakol a modlil sa: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ (60) Nič iné, iba Kristova láska ho hnala tak robiť! História sa opakuje. Počas storočí bolo veľa ľudí, ktorí boli prenasledovaní len preto, že nasledovali ´CESTU´ Pána. Keď čelíme takýmto prenasledovaniam, aby „sme v ňom mali pokoj,“ Ježiš to predpovedal: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33) „Ba prichádza hodina, keď sa každý, kto vás zabije, bude nazdávať, že tým slúži Bohu.“ (Jn 16, 2) Aj dnes je veľa kresťanov prenasledovaných alebo zabitých v rozličných krajinách. „Kresťanstvo dnes“ hovorí, že KAŽDÝCH 5 MINÚT NIEKDE NA SVETE JE PRENASLEDOVANÝ ALEBO ZABITÝ KRESŤAN. Ale Kristova láska ich poženie a moc Ducha Svätého ich posilní, aby svedčili o Kristovi do konca časov. V situáciách útrap sa modlime k stále prítomnému Božiemu Duchu, aby nás naplnil touto Kristovou láskou a mocou, aby sme žili Ježiša v našom osobnom živote, v našich rodinách a v našej práci. Spolu s Cirkvou sa vždy môžeme modliť: Príď, Duchu Svätý, naplň srdcia svojich veriacich a zapáľ v nich oheň svojej lásky. Zošli svojho Ducha a budú znovuzrodení.
A obnovíš tvárnosť zeme. Ó, Bože, ktorý si učil srdcia veriacich svetlom Ducha Svätého, daj nám toho istého Ducha, aby sme boli skutočne múdri a vždy sa tešili z jeho útechy. Skrze Krista, nášho Pána. Amen. Mary Pereira