Catechesis

image_pdfimage_print

Narodeniny našej milovanej Matky

Každý rok 8. decembra Cirkev slávi sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie a 8. septembra slávi Narodenie Panny Márie, keďže logicky sa narodila deväť mesiacov od svojho počatia.

Panna Mária s dieťaťom a sv. Jánom Krstiteľom – F. de Zurbarán (WGoA)

Cirkev oslavuje narodenie troch významných osôb: Ježiša, Panny Márie a Jána Krstiteľa. Narodenie Jána Krstiteľa bolo dôležité, pretože prišiel ako posol Ježiša Krista, Spasiteľa sveta. Panna Mária bola vyvolená Bohom, aby priviedla na svet „Vtelené Slovo“, ktoré má „rozšliapať hlavu nepriateľovi“ (porov. Gn 3,15). Jej telo pripravil Boh od večnosti pre svojho Syna (porov. Hebr 10,5). Ježiš nemal pozemského otca, „lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20). Ježišovo telo a krv pochádza z tela Panny Márie, preto muselo byť nepoškvrnené.

Preto sa Bohu páčilo, aby bola počatá „nepoškvrnená“ – bez dedičného hriechu. Boh nechcel, aby bola poškvrnená dedičným hriechom, lebo „nič poškvrnené nevojde do Božieho kráľovstva“ (porov. Zjv 21,27).  Mária teda úzko spolupracovala s Ježišom už od prvej chvíle jeho počatia.

Skôr, ako Ježiš naposledy vydýchol, pamätal na svoju milovanú matku a zveril ju svojmu drahému učeníkovi. Ježiš povedal svojej matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Pri kríži sa Mária stala matkou každého Kristovho učeníka. Potom Ježiš povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe. (Jn 19,27) Každý Ježišov učeník si má vziať Ježišovu matku k sebe, čiže do svojho srdca. Ježiš dal svojim učeníkom Pannu Máriu ako jeho posledný dar, no máme slobodnú vôľu, či tento dar prijmeme alebo nie. Tak ako s radosťou oslavujeme narodeniny našich blízkych, potešme aj našu Nebeskú Matku a srdečne ju pozvime k sebe – do nášho srdca.

Panna Mária bola s apoštolmi a učeníkmi aj pri zrode Cirkvi na Turíce (stojí za zmienku a zamyslenie, že nebola prítomná pri ustanovení sviatosti kňazstva, sviatosti oltárnej ani pri ustanovení sviatosti zmierenia!). Boh jasne definoval jej ženskú úlohu v Cirkvi. Je našou Matkou a veľkou orodovníčkou pred Božím trónom. Uctievame ju, pretože je najmilšou dcérou Nebeského Otca, milujúcou a najsvätejšou Matkou svojho Syna Ježiša a je tiež milovanou nevestou Ducha Svätého – a to všetko preto, lebo sa celý život úplne podriaďovala vôli a plánu Trojjediného Boha. Áno, uctievajme ju, pretože je tou, ktorú si Boh vyvolil, a pretože „blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1,45). Cirkev jej teda priznáva mimoriadnu ÚCTU, lat. „hyperdulia“ (NIE KLAŇANIE SA), v súlade s učením Štvrtého lateránskeho koncilu z roku 1215.

Nebeská Matka je veľmi vnímavá pre naše potreby a je vždy ochotná nám pomôcť, podobne ako na svadbe v Káne. Hoci jej vtedy Ježiš povedal: „Ešte neprišla moja hodina.“ (Jn 2,4), Mária si bola istá, že neodmietne jej prosbu. Preto povedala obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2,5) Milosti a požehnania nedostávame od samotnej Nebeskej Matky – ona je len prostredníčka pred Božím trónom a prosíme ju, aby „za nás orodovala“. Ježiš však povedal: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ (Jn 14,15) Takže aby sme dosiahli to, o čo prosíme na príhovor Panny Márie, musíme „urobiť všetko, čo nám jej Syn povie“. Keď sa my, deti Panny Márie, radujeme z jej narodenín, sľúbme jej, že splníme jej žiadosť, ktorú vyslovila na svadbe v Káne a ktorú nám už po stáročia neustále opakuje vo všetkých svojich zjaveniach. Ponúknime jej to ako dar k narodeninám, ktorý zo zeme stúpa až do nebies!

Mary Pereira

 

Nepoškvrnené počatie Blahoslavenej Panny Márie

Nepoškvrnené počatie je dogma Katolíckej cirkvy, ktorá vyhlasuje, že od okamihu kedy bola Mária počatá, bola oslobodená od poškvrny dedičného hriechu a bola naplnená posväcujúcou milosťou.

Toto bola tretia dogma, ktorú cirkev vyhlásila o Panne Márii. Doteraz boli vyhlásené celkom štyri Mariánske dogmy.

Sú to:

  1. Mária je Matka Božia, vyhlásené na Efezskom koncile v roku 431.
  2. Trvalé panenstvo Panny Márie, ktorým  bolo vyhlásené na Lateránskom koncile v roku 649, že Panna Mária bola pannou pred, počas a po narodení Ježiša.
  3. Nepoškvrené počatie Panny Márie, vyhlásené Pápežom Piom IX, 8. decembra 1854.
  4. Nanebovstúpenie Panny Márie, vyhlásené Pápežom Piom XII, 1. novembra 1950, že na konci jej života, Panna Mária bola vzatá do neba, s telom a dušou.

Nepoškvrnené Počatie – B.E.Murillo (WGoA)

V tomto roku viery, pokúsme sa prehĺbiť si našu znalosť a presvedčenie o pravde Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Vzhľadom k jej postaveniu Božej Matky, bola od chvíle svojho počatia uchránená od akejkoľvek poškvrny hriechu. V Liste Hebrejom čítame: “Preto keď prichádza na svet, hovorí: ‘dal si mi telo” (10,5). V Apoštolskom liste ‘Ineffabilis Deus’, Pápež Pius IX uviedol, že “blahoslavená Panna Mária, v prvom okamihu svojho počatia, pre jedinečnú milosť a výsadu od všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, bola uchránená, nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu”. V ‘Proto-Evanjeliu’, Boh Otec hovoril o nepriateľstve medzi

Satanom a ženou (Gen 3,15), ktorá sa mala stať ‘Novou Evou’, ktorá rozšliape hlavu hadovi. Je dôležité si uvedomiť pravdu, že Boh ustanovuje nepriateľstvo medzi ňou a hadom, presne takým spôsobom ako existuje nepriateľstvo medzi Ježišom Kristom a Satanom.

Keď anjel Gabriel prišiel k Márii, oslovil ju : “Zdravas, milosti plná, Pán s tebou!” (Lk 1,28). Tento jedinečný pozdrav anjela poslaného z neba, vyjadruje mimoriadnu milosť, ktorá bola udelená blahoslavenej Panne Márii, ktorá po tom ako ju naplnil Duch Svätý; sama nadšene prehlásila túto nepoškvrnenú pravdu: “Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia” (Lk 1,48). A skutočne, všetky pokolenia si ju uctievajú ako blahoslavenú Pannu, Matku nášho Pána.

Po celý svoj život, Panna Mária žila v Božej sláve. Počas výchovy, ktorá sa jej dostala od svojich svätých rodičov, Joachima a Anny, sa dostatočne oboznámila s pravdou obsiahnutou v Božom Slove, ktoré si ‘uchovávala vo svojom srdci’ a rozjímala o ňom. Bola si vedomá Božieho varovania: “Varujte sa neprávosti” (Sir 17,14), a tak nenávidela všetko zlo a silno sa primkla ku každému dobru. Na sochách alebo obrazoch Panny Márie nepoškvrneného počatia, ju vidíme ako drví hlavu hadovi. Ona vždy bola, je a aj bude mocnou bojovníčkou proti nepriateľovi, Satanovi, ktorý je pôvodcom každého zla. A tak sa modlime k nej, aby rozdrvila temné sily, ktoré nás trápia v našom osobnom živote, rodinách, spoločenstvách, celej spoločnosti a vo svete. Nech Matka Cirkvi prikryje svojim plášťom cirkev, ktorá je Mystickým Telom jej Syna.

Milovala Pána celým svojim srdcom, mysľou, dušou a silou, a dychtivo dávala úctu, potešenie a radosť svojmu milovanému Synovi v každom okamihu jej života. A tak ako i my milujeme a ctíme si blahoslavenú Pannu a vyhľadávame jej príhovor, takisto nezabudnime na to, aby sme ju aj vo všetkom napodobňovali. Milujme teda Pána celým svojim srdcom, nenáviďme každé zlo, ktoré zarmucuje srdce Boha (porovnaj Gn 6,6; Ef 4.30) a usilujme sa žiť na slávu Božiu a konať iba dobré. Ona je najnepoškvrnenejšia, Panna najčistejšia. A tak si uctime našu Pani, nielen navonok, pri slávnostiach, ale čo je dôležitejšie, najmä čistotou našich sŕdc a našim životom, ako jej skutočné deti.

“Tento jas celkom výnimočnej svätosti, ktorým je Mária obdarovaná od prvej chvíle svojho počatia, dostáva celý od Krista:  je vzhľadom na zásluhy svojho Syna vykúpená  vznešenejším spôsobom. Otec ju viac ako ktorúkoľvek inú stvorenú osobu, ‘v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním’; On si ju v ňom ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby bola pred jeho tvárou svätá a nepoškvrnená v láske’.” (KKC 492).

Uvedomme si, že jedine my, katolíci, sme jediní, ktorí môžu zjaviť svetu túto základnú pravdu. Ona je Pannou a Matkou Spasiteľa celého sveta a ako učí Katechizmus Katolíckej Cirkvi: “Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa, bola obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy. Anjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti. A skutočne, aby mohla dať slobodný súhlas svojej viery zvestovaniu svojho povolania, bolo potrebné, aby ju úplne viedla Božia milosť (490). A preto v tomto roku milosti, prehĺbme našu odovzdanosť Najnepoškvrnenejšiemu srdcu Panny Márie a denne si obnovujme svoje zasvätenie tomuto najistejšiemu zdroju milostí. V čase, keď sa práve ona stáva predmetom opovrhovania, zosmiešňovania a rúhania, nestraťme nádej, ale naopak o to intenzívnejšie sa k nej prihovárajme (v poslušnosti k jej prehláseniu: “Urobte všetko, čo vám povie.”- Jn 2,5), hľadiac do jej žiarivých, súcitných očí, a veriac v posolstvo, ktoré nám dala vo Fatime: “Nakoniec, moje Nepoškvrnené srdce zvíťazí”.

Ó Mária, bez hriechu počatá, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame.

Mary Pereira

Neochvejný ochranca

Táto prekrásna maľba na stene farského domu v Batizovciach na Slovensku, kde sme robili duchovnú obnovu sa ma veľmi dotkla. Áno, každému pripomína mimoriadnu udalosť z evanjelia, keď Ježiš kráča po vode, keď sa učeníci plavili po vode na lodi, ktorú zmietali vlny. (por. Mt 14, 22-27). Ale takisto ponúka hlbšie pochopenie reality našich životov.

Pán skrze proroka Izaiáša povedal: ,,Teraz však toto hovorí Pán, tvoj stvoriteľ, Jakub, tvoj tvorca, Izrael: ,Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám ty si môj. Keď budeš brodiť vodami, budem s tebou, a keď riekami, nepotopia ťa, keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa a plameň nebude horieť na tebe. Veď ja som Pán, tvoj Boh, Svätý Izraelov, tvoj spasiteľ. Egypt dám ako výkupné za teba, Kuš a Sábu namiesto teba.“ (Iz 43, 1-3).

V ťažkostiach života sa môžeme cítiť bezmocní, ak z hĺbky našej bezmocnosti a núdze voláme  na Pána, zakúsime, že je blízko nás. On je náš ochranca a vždy odpovie na naše volanie. Keď nám už nijaká ľudská bytosť nemôže pomôcť, On môže. To je ten čas, keď sa každý náš ľudský sebadostatok a duch nezávislosti (t. j. že všetko dokážem robiť bez Boha) stratí. Keď sa pokoríme a pokľakneme na kolená pred naším Pánom, zistíme, že je veľmi blízko. ,,Priblížte sa k Bohu a on sa priblíži k vám. Obmyte si ruky hriešnici, a očistite si srdcia, vy, čo mate rozpoltenú myseľ.“(Jak 3, 8).

Jeho vševediace oko vidí naše trápenie, Jeho oči všetko preniknú, pretože sú tisíckrát jasnejšie ako slnko. ,,Dám ti múdrosť a poučím ťa o ceste, ktorou máš kráčať; poradím ti a budem ťa mať stále na očiach.“ (Ž 32,8). Tak ako keď dieťa volá na mamu, ktorá prichádza, aby mu pomohla a robí potrebné veci, tiež v našej bezradnosti, keď voláme na Pána, On prichádza, aby nám pomohol. On, ktorý stvoril moria, dokáže kráčať po vode a prísť ku mne, keď sa topím. Zo svetského pohľadu je táto búrka mimo našej kontroly, ale ,,pre Boha nič nie je nemožné“ (por. Lk, 1. 37). Jeho roztiahnuté ramená sú vždy pripravené vytiahnuť nás z nešťastia. Potrebujeme sa len pokoriť a pokľaknúť pred ním so zloženými dlaňami, slzami v očiach, s hlbokou vierou v srdci a plní očakávania na neho volať. Takto uvidíme, že je blízko a robí pre nás všetko potrebné. Úprimný plač spravodlivého človeka pohne Pána Boha, aby urobil pre nás zdanlivo nemožné veci.

Milujúci Pán nás ubezpečuje o Jeho prítomnosti a poskytuje útechu so sľubom Jeho ochrany. ,,Pán, ktorý je vaším vodcom, bude s tebou, nenechá a neopustí ťa. Neboj sa, ani sa neľakaj!” (Dt 31,8).

Napriek všetkým týmto prísľubom živého, milujúceho, a všemocného Boha, mnoho ľudí sa snaží hľadať ochranu cez rôzne povery. Napríklad, niektorí dávajú svojmu bábätku červenú stužku okolo zápästia alebo ju uväzujú na postieľku či kočík, aby mu zaistili ochranu (od zlého). Tieto povery a okultné praktiky sa na niektorých miestach líšia. Pre niektorých piatok nie je dobrým dňom, alebo číslo 13 a pod. Svätý Pavol hovorí: Zachovávate dni, mesiace, obdobia a roky! Bojím sa o vás, či sa azda nenamáham medzi vami nadarmo.” (Gal 4, 10-11). Tiež nám pripomína. ,,Tak aj my, keď sme boli maloletí, slúžili sme podriadení živlom sveta. Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom.” (por. Gal 4, 3-4). ,,Ale Boh prehliadol časy nevedomosti, a teraz zvestuje ľuďom, aby všetci a všade robili pokánie.” (por. Sk 17, 30). ,,On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia,” (por. Kol 1, 15), prišiel nám ukázať tvár Boha, povedať nám o Jeho milujúcej ochrane, starostlivosti a starosti o nás všetkých. Vkladáme našu dôveru v takéhoto Boha alebo v nejaké červené náramky, či hocijaký iný druh povier?

Katechizmus Katolíckej Cirkvi učí: ,,Povera je vybočenie náboženského cítenia a úkonov, ktoré ono ukladá. Môže vplývať aj na kult, ktorý vzdávame pravému Bohu, napríklad keď sa pripisuje takmer magická dôležitosť určitým, ináč oprávneným alebo potrebným praktikám. Pripisovať účinnosť modlitieb alebo sviatostných znakov iba ich materiálnej stránke bez ohľadu na vnútorné dispozície, ktoré vyžadujú, znamená upadnúť do povery.” (§2111).

Nechajme rásť vieru v nášho Pána a zachovajme ju aj vo všetkých tých ťažkých situáciách a neistote našich životov. Veď povedal: ,,Či som ti neprikázal: Buď silný a udatný, neboj sa a neľakaj sa!? Veď Pán, tvoj Boh, je s tebou pri všetkom, čo podnikneš!” (Joz 1, 9).

Nechajme Ducha Svätého osvietiť naše mysle, aby sme dokázali rozlíšiť taktiky Zlého, ktorý sa nás snaží odviesť od viery v pravého Boha a chce nás učiť poverám.

Mary Pereira

 

Dôstojnosť môjho tela

Keďže sme ešte vo Veľkonočnom období, zoberme si k srdcu čo nám hovorí Duch Svätý prostredníctvom sv. Pavla: “… aby sme tak ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom” (Rim 6,4).

Vzkriesenie Krista – neznámy autor (WGoA)

“A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.” (Gen 1,27).  “Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne”, hovorí žalmista. My sme divom sveta: v prvom rade, naša existencia, to že sme stvorení ako ľudská bytosť, ako muž a žena; to sme si nikto z nás nevybrali sami, to Boh sám rozhodol; On na mňa myslel ešte dávno pred stvorením sveta, a keď sa čas naplnil, On ma stvoril a vybral pre mňa moje životné poslanie.

Boh nás stvoril ako celok ducha, mysle a tela.  Boží plán je, aby Boží Duch vládol nášmu duchu; náš duch aby ovládal našu myseľ a naša myseľ aby vládla nášmu telu. Naša myseľ má byť naplnená Božou múdrosťou, ktorá má riadiť našu myseľ a telo presne podľa Božieho plánu. Ľudské telo sa má podriadiť Božiemu plánu a spolupracovať  s ním.

Dnešná sekulárna spoločnoť odmieta Boha, zjavenie a Ježiša ako Spasiteľa; taktiež popiera existenciu duše, hriech a večný život. Človek je vnímaný len ako telo a myseľ. Preto už nejestvuje priestor pre morálnosť a vzťah s Bohom. V kresťanstve je poslušnosť Božiemu Slovu to najdôležitejšie. Ale dnešná kultúra nám hovorí:   ‘Rob ako chceš’. A tak sa dnešné rodiny rozpadajú, pretože každý si chce konať svoju vôľu. Dnes ako výsledok modernizmu a sekularizmu prevláda v mysliach ľudí mylný názor, že môj život je určovaný mojimi pocitmi a ja nezodpovedám nikomu. A tento postoj ničí našu osobnosť, našu spoločnosť, vedie k nemorálnosti a anarchii.

Z kresťanského pohľadu, Boh nám dal jednotlivé časti nášho tela aby plnili svoju funkciu už tu na zemi, ale s cieľom pre večnosť, ktorá príde potom. Moje oči mi boli dané na to, aby som nimi videl zázraky stvorenia a mohol ďakovať Bohu za ne; a po tom všetkom aby som uvidel tvár Boha ( 1 Jn 3,2-3; Jób 19, 26-27). Moje uši sú určené, aby počuli zvuky prírody a hlas iných ľudských bytostí, a potom všetkom počuli hlas živého Boha; jazyk má hovoriť iba pravdu a ukazovať Božiu lásku druhým okolo nás, a potom všetkom má spievať chvály živému Bohu spolu s anjelmi a svätými v Nebi; naše ruky sú určené na to, aby rozdávali Božiu lásku iným a dopomáhali im spolupracovať s Bohom na jeho stvoriteľskom diele; a našimi nohami máme kráčať na miesta, ktoré nás budú viesť k svätosti. Sme predurčení na to, aby sme využívali kapacitu našej mysle, teda našu pamäť, predstavivosť, fantáziu, inteligenciu a vôľu tak, aby sa rozvíjala v pravom poznaní a prispievala k rastu našej viery. Našimi pohlavnými orgánmi sa spolupodieľame na Božej stvoriteľskej moci, ale iba ak ju využívame v rámci sviatostného manželstva za účelom, aby sme priviedli k životu novú generáciu detí žijúcich v láske. A vtedy, keď spolupracujeme s Bohom tak, že používame všetky časti našich tiel presne za účelom, ktorý určil Boh, len vtedy sa podieľame na plnosti Boha.

Duch Svätý prostredníctvom sv. Pavla hovorí: “Podobne aj ženy nech sú v odeve ozdobenom cudnosťou a nech sa krášlia skromnosťou” (1 Tim 2,9). Boh v jeho múdrosti a predvídavosti vedel ako sa dnešný modernizmus a sekularizmus bude snažiť kaziť dôstojnosť a čistotu našej intimity.

Žiaľ aj napriek tomu, že ľudská bytosť má ducha, on či ona so svojim telom žije ako zviera. Tak ako zvieracia samica má napríklad vemeno, cez ktoré sa krv matky mení na mlieko, ktoré napĺňa potreby svojho mláďaťa, podobne aj prsia ľudskej matky poskytujú mlieko svojmu dieťaťu. Telá zosobášených manželských párov patria výlučne jeden druhému navzájom a nikto nemá právo svoje telo zneužívať pred manželstvom alebo po ňom. Archanjel Rafael hovorí Tobiášovi: “Sára bola tebe určená od vekov” (Tob 6,18). Boh sám vybral ‘vhodného partnera’ (Gen 2,18) pre každého, kto sa má zosobášiť. Takže je ‘nevhodné’ a je krivdou, aby ktokoľvek iný alebo ja sám som sa choval tak, aby som využíval seba alebo partnera pre moje vlastné uspokojenie.

A preto Boh hovorí: “Dobre je, keď sa muž nedotýka ženy” (1Kor 7,1b) teda mimo manželstva. Musíme milovať a vážiť si každého, pretože každá osoba zosobňuje Boží obraz. My nesieme zodpovednosť za to, aby sme tú druhú osobu priviedli naspäť k Bohu. Preto nemáme právo akýmkoľvek spôsobom zneužiť druhú osobu, či už zosobášenú alebo nie. Používanie rôznych častí nášho tela a mysle podľa Božieho plánu znamená “prinášať svoje telá ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu” (Rim 12,1). Preto nedovoľte hriechu vládnuť vo vašich smrteľných telách, len na to, aby ste napĺňali jeho zlé túžby. Nevydávajte časti svojho tela na hriech, ako nástroje neprávosti, ale radšej sa oddajte Bohu, ako tí, ktorí vyšli zo smrti do života: a svoje údy dajte Bohu za nástroj spravodlivosti (Rim 6,12-13).

Otec James Mariakumar

Biblický význam štyridsaťdňového Pôstneho obdobia

Boh videl, že ľudská neresť sa čoraz viac vzmáhala (Gn 6,5). Ľudia nepočúvali Noema, ktorý bol „najspravodlivejší a najbezúhonnejší muž medzi svojimi súčasníkmi“ a „viedol bohumilý život“ (Gn 6,9). Boh vo svojej spravodlivosti chcel vyhubiť neresť a očistiť zem, preto zoslal na zem štyridsaťdňovú potopu. (Gn 6,17)

Boh odovzdal Mojžišovi svoj Zákon na vrchu Sinaj potom, ako sa štyridsať dní a nocí modlil a postil. (Ex 24,18)

Izraelitom trvalo štyridsať rokov, kým prešli z Egypta do zasľúbenej kanaánskej zeme. Počas tohto putovania zakúsili starostlivosť láskavého Boha, jeho ochranu a vyslobodenie z rúk nepriateľov.

Štyridsať rokov vlády kráľa Dávida malo pre Izraelitov veľký význam, lebo sa zjednotili a vytvorili si kráľovstvo.

Prorok Eliáš putoval štyridsať dní na vrch Horeb, kde zažil hlboké stretnutie s Bohom. (1 Kr 19)

Prorok Jonáš vyzýval obyvateľov mesta Ninive, aby sa štyridsať dní modlili, postili a konali pokánie na odčinenie svojich hriechov. (Jon 3,4-10)

Po prijatí krstu v rieke Jordán Duch Svätý viedol Ježiša na púšť, kde sa štyridsať dní postil a modlil. (Mt 4,1-2)

Pokúšanie diablom – G. Doré (Bible-Library)

Keď sa kráľ Dávid dopustil hriechu, vrúcne sa kajal a postil, aby odčinil svoje hriechy (2 Sam 12,13-17). Vo svojom kajúcom žalme ospevuje Božiu dobrotu a milosrdenstvo: „Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým“ (Ž 51,19). „Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva“ (Rim 3,23) a Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2,4).

Milujúci Boh nám dáva čas, aby sme napravili svoje previnenia skutkami pokánia, modlitbou a almužnami. Nech Duch Svätý v tomto milostivom čase premení naše životy a pomôže nám obnoviť náš vzťah s Bohom a blížnymi.

Mary Pereira

OČISTEC

Spoločenstvo v Cirkvi tvoria tri skupiny svätých : tí, ktorí žijú tu na zemi sú bojujúca (putujúca) Cirkev; tí, ktorí už zomreli a očisťujú sa v očistci sú trpiaca Cirkev a tí, ktorí slávne prišli do neba sú oslávená (víťazná) Cirkev.

Anjel vyslobodzuje duše z očistcaL. Carracci (WGoA)

Cirkev si od začiatku uctievala pamiatku zomrelých a obetovala za nich modlitby. V liturgii svätej omše si to pripomíname každý deň. V Katechizme Katolíckej cirkvi sa uvádza: „Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.“ (KKC 1030)

V paragrafe 1031 KKC sa ďalej píše: „Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni:

„Treba veriť, že pred [posledným] súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože [ten, ktorý je] Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom. Z tohto výroku sa dá pochopiť, že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom.“

V Druhej knihe Machabejcov je opísaná táto udalosť: Potom, čo niektorí izraelskí vojaci padli v boji, Júdovi muži išli pochovať ich telá. Keď však prezreli telá mŕtvych vojakov, našli u nich amulety modiel z Jamnie, ktoré Izraeliti nesmeli nosiť. Veriaci Izraeliti hneď pochopili, že práve to bolo príčinou ich smrti. „Potom sa začali modliť a prosili, aby im toto previnenie, ktorého sa dopustili, bolo úplne odpustené. (…) Potom urobili medzi mužstvom zbierku, ktorá vyniesla dvetisíc drachiem striebra. Tieto [Júda] poslal do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za hriechy. Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie. Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli. Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.“ (2 Mach 12,39-46) Všetky obety v Starom zákone mali význam vzhľadom na obetu Ježiša Krista na kríži. Preto Cirkev pri slávení Eucharistie ďalej prináša Kristovu obetu na kríži na odčinenie hriechov zomrelých.

Prečo by sme sa teda mali modliť za duše našich drahých zosnulých? Opísaný príbeh nám podáva jasnú odpoveď: „aby im toto previnenie, ktorého sa dopustili, bolo úplne odpustené“. Rodičia nám dali život a lásku a za mnohé veci vďačíme našim rodičom a predkom. Preto je našou morálnou povinnosťou a úlohou, aby sme im pomáhali našimi modlitbami v ich bezmocnosti. Je to zároveň vyjadrenie našej lásky a vďačnosti voči nim.

Svätý Ján Zlatoústy, jeden z cirkevných otcov, nás nabáda: „Pomáhajme im a pamätajme na nich. Ak boli Jóbovi synovia očistení vďaka obete svojho otca, prečo by sme mali pochybovať o tom, či naše obety prinesú zomrelým útechu? Nezdráhajme sa pomáhať tým, ktorí zomreli a obetujme za nich modlitby.“

„Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby.“ (Múd 2,23) „Chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1 Tim 2,4) a aby sa mohli s ním radovať vo večnosti. Ako je svätý Boh, ktorý nás stvoril a povolal, máme byť aj my svätí vo všetkom našom počínaní (1 Pt 1,15). Bez svätosti nik neuvidí Pána (Hebr 12,14) a nič poškvrnené nevojde do Božieho kráľovstva (Zjv 21,27). Preto Boh vo svojom milosrdenstve chcel, aby tí, ktorí zomrú bez toho, aby boli celkom oslobodení od účinkov hriechu, boli očistení v „ohni očistca“. „Každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec.“ (KKC 1472)

Niektoré duše potom, ako boli prepustené z očistca, zjavili sa ľuďom, ktorí sa za tieto duše modlili a poďakovali sa im.

V Prvom liste Korinťanom sa spomína očistný oheň: „Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“ (1 Kor 3,11-15)

Nech duše zosnulých veriacich odpočívajú v pokoji skrze milosrdenstvo Božie.

Modlime sa: Odpočinutie večné daj im, ó Pane, a svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji. Amen.

Mary Pereira

Katedra svätého Petra

Katedra svätého Petra je relikvia uložená v Bazilike sv. Petra. Je to bronzové kreslo uložené v kovovej schránke podľa návrhu Giana Lorenza Bernini  zhotovené v rokoch 1647-1653. Biskupský stolec sa nazýva katedra, čo je latinský výraz pre kreslo, stolec. Katedru v Bazilike sv. Petra kedysi používali pápeži, preto sa ľudia často mylne domnievali, že ju používal aj prvý pápež, svätý Peter (jeho pontifikát trval od roku 33 do roku 64 po Kr.) V skutočnosti ju však v roku 875 dostal pápež ako dar od kráľa Karola Holého. (zdroj: Wikipedia)

„Šimon Peter povedal : „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš mu odpovedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Mt 16,16; 18) Každý rok slávi Cirkev 22. februára v Ríme sviatok Katedry svätého Petra, aby si pripomenula učenie sv. Petra a „oslávila“  učenie, ktoré sa po stáročia nepretržite odovzdáva prostredníctvom následníkov sv. Petra a s ním spojeného kolégia apoštolov.

Ježiš pomenoval Šimona „Peter“ (v gréčtine slovo petra znamená skala), pretože vedel, že Šimonova viera bola pevná ako skala. A tak Ježiš postavil svoju Cirkev na skale Petrovho vyznania viery.

Sv. Peter prvý Pápež – P.P.Rubens (Bible-Library)

Ježiš si za hlavu Cirkvi nezvolil človeka s vysokým spoločenským postavením, ani inteligentného a vzdelaného človeka. Boží dom je „postavený na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Ježiš Kristus .“ (Ef 2,20) „Aby sa teraz skrze Cirkev kniežatstvám a mocnostiam v nebi stala známou Božia mnohotvárna múdrosť, podľa odvekého rozhodnutia, ktoré uskutoční v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Ef 3,10-11) Svätý Pavol to vyjadril slovami: „v Božom dome, ktorým je Cirkev živého Boha, stĺp a opora pravdy.“ (1 Tim 3,15) Keď dal Ježiš Petrovi kľúče od kráľovstva, ustanovil ho za hlavu Cirkvi a dal mu učiteľský úrad. „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 16,19) Apoštolom tiež povedal: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal.“ (Lk 10,16) V Katechizme Katolíckej cirkvi sa uvádza: „Pán urobil skalou svojej Cirkvi jedine Šimona, ktorému dal meno Peter. Jemu odovzdal od nej kľúče, jeho ustanovil za pastiera celého stáda. Je však isté, že moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov, spojenému so svojou hlavou. Toto pastorálne poslanie Petra a ostatných apoštolov patrí k základom Cirkvi. Pokračujú v ňom biskupi pod primátom (prvenstvom) rímskeho pápeža.“ (KKC 881)

Peter mal svoje slabosti a obmedzenia. Pri zázračnom rybolove, ktorý opisuje evanjelista Lukáš, môžeme vidieť jeho pokoru a úplnú podriadenosť Ježišovi. Napriek tomu, že bol dobrým rybárom, ktorý sa so svojimi pomocníkmi celú noc namáhal, ale nič nechytili, bol pripravený poslúchnuť Ježiša, keď mu prikázal, aby znova spustil siete. Keď uvidel výsledok svojej poslušnosti (chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali), pokoril sa a uznal, že je človek hriešny (Lk 5,1-11). Ten istý Peter, ktorý vyhlásil: „Pane, hotový som ísť s tebou do väzenia i na smrť“ (Lk 22,33), trikrát Ježiša zaprel. Navzdory všetkým jeho zlyhaniam ho Ježiš ustanovil za pastiera, aby pásol jeho ovce (porov. Jn 21,15-17).

Pri návšteve Vatikánu si môžeme zobrať turistické prospekty. V turistickom sprievodcovi k Bazilike sv. Petra sa dočítame: „Evanjelium sa nemení, pretože Duch Svätý sa celé stáročia vznáša ako holubica (takto je znázornený na obraze v Bazilike), pomáha Cirkvi a sprevádza ju. Petrova katedra symbolizuje nepretržité pokračovanie cirkevnej náuky a jej prísľub neomylnosti. Zvíťazila nad všetkými bludmi uplynulých storočí.“

Pápež Benedikt XVI. vo svojom príhovore na sviatok Katedry svätého Petra 22. februára 2006, ktorý bol prvým sviatkom od jeho nástupu do úradu, povedal: „Vyzývam vás, aby ste sa obzvlášť modlili za službu, ktorú mi Boh zveril. Vzývam Ducha Svätého, aby svojím svetlom zachovával a posilňoval moju každodennú službu celej Cirkvi. Za to vám zo srdca ďakujem, aj za pozornosť, ktorú ste mi venovali.“ (Zenith.org)

V tomto čase, kedy sa náš milovaný pápež Benedikt XVI. zriekol svojho pápežského kresla, je obzvlášť dojímavé si pripomenúť všetko, čo povedal a vykonal počas svojho pontifikátu. Ježiš povedal Petrovi: „Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“ (Lk 22,32) Môžeme len ďakovať Bohu, že urobil z nášho pápeža muža viery a jasnej mysle; muža s hlbokou láskou pre Krista a jeho Cirkev. Vyhlásením Roku viery uskutočnil to, čo od neho Pán žiadal: posilnil vieru svojich bratov. Aby sa posilnila naša ochabujúca viera, Duch Svätý inšpiroval pápeža Benedikta XVI. k vyhláseniu Roku viery (od 11. októbra 2012 do 24. novembra 2013). V dokonalej vernosti voči pápežskej stolici sa celým srdcom obráťme k Pánovi, prijmime náuku svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi, posilnime svoju osobnú vieru a hlásajme posolstvo Božieho slova s hlbokou radosťou a presvedčením.

V týchto ťažkých časoch Cirkvi stojí Boh pri nás, a pápežský stolec i Cirkev zostávajú naďalej také, aké boli po celé stáročia.

Mary Pereira

Ó Pane, prebuď našu vieru

Keď Boh stvoril ľudstvo, povedal: „Panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ (Gn 1,28) Keď sme zjednotení s Bohom, naším Stvoriteľom, zvieratá sú nám podriadené. Skutočné udalosti zo života svätého Františka z Assisi, ktorý sa prihováral vtákom, priatelil sa s líškou a zhováral sa so zajacmi a rybami, boli jasným dôkazom toho, že človek, koruna Božieho stvorenstva, môže nažívať v mieri so zvieratami.

Keď apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“, Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ,Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,‘ poslúchla by vás.“ (Lk 17,5-6). Každý kresťan pri krste dostal vieru. Keďže horčičné zrnko je veľmi malé, môžeme predpokladať, že naša viera je aspoň taká, ako horčičné zrnko. Náš problém však spočíva v tom, že často nežijeme podľa tejto viery. Ak máme živú vieru v Boha a jeho Slovo, potom môžeme rozkázať moruši alebo hore, aby sa premiestnili, a príroda by nás poslúchla, pretože Boh nám dal nad ňou moc.
Sv. František káže vtákom – GIOTTO (WGoA)

Musíme si tiež uvedomiť, že Pán často hovorí obrazne. „Moruša“ alebo „hora“ môže predstavovať „každú rastlinu, ktorú nezasadil môj nebeský Otec,“ a treba ju vytrhnúť aj s koreňom (Mt 15,13). Nestačí len mať vieru ako horčičné zrnko (ktorú sme prijali pri krste), ale musíme ju uviesť do života a používať ju, a zrieknuť sa a zbaviť sa všetkých negatívnych názorov a pocitov, ktoré z nás často robia nečinných a vlažných kresťanov. Je škoda, že veľakrát máme len „driemajúcu vieru“. Svätý Pavol hovorí: „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus!“ (Ef 5,14) Ale ak nemáme živú vieru, ako nám môže svietiť Kristus? Duch Svätý nám ústami svätého Jána pripomína: „A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera.“ (1 Jn 5,4) Ak je však naša viera len formálna a povrchná, potom nemôžeme zakúsiť toto víťazstvo.

Náš Boh Emanuel je stále s nami, aby nás poučoval, posilňoval, viedol a utešoval. Prihovára sa nám cez svoje Slovo. Pre každú situáciu, s ktorou sa v živote stretneme, existuje Slovo, ktoré nám ju pomáha zvládnuť, Slovo, podľa ktorého máme žiť. Keď máme strach, Pán hovorí: „Neboj sa, veď som s tebou ja.“ (Iz 41,10) „Buď silný a udatný, neboj sa a neľakaj sa! Veď Pán, tvoj Boh, je s tebou pri všetkom, čo podnikneš!“ (Joz 1,9) Spolu so žalmistom môžeme mať v srdci víťaznú pieseň dôvery: „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť? Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať?“ (Ž 27,1) Keď sme znepokojení, Pán hovorí: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa.“ (Jn 14,1) „Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará.“ (1 Pt 5,7). Keď strácame odvahu, Boh nás uisťuje: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ (Flp 4,13) Tí, ktorí žijú z ruky do úst, môžu mať istotu: „Môj Boh splní každú vašu túžbu podľa svojho bohatstva v sláve v Kristovi Ježišovi.“ (Flp 4,19) Tí, ktorí zažili odmietnutie, dokonca od vlastných rodičov, nachádzajú útechu v Slove: „Hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme.“ (Ž 27,10) „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ (Iz 49,15) Keď nám dochádza trpezlivosť a sme skľúčení, Slovo nás pozdvihuje: „Očakávaj Pána a buď statočný; srdce maj silné a drž sa Pána.“ (Ž 27,14) „Ja som Pán, v ktorom sa nesklamú tí, čo v neho dúfajú.“ (Iz 49,23) Keď je otrasená naša viera a dôvera v Pána, pravda Slova nám pomáha znovu získať dôveru: „Synovia, pozrite na dávne pokolenia a vedzte, že nikoho nestihlo zahanbenie, kto dúfal v Pána. Ktože bol opustený, ak vytrval pri jeho prikázaniach? Kýmže opovrhol, ak ho niekto vzýval (o pomoc)?“ (Sir 2,11-12) Keď stojíme na križovatke života, Pán nás ubezpečuje: „Dám ti múdrosť a poučím ťa o ceste, ktorou máš kráčať; poradím ti a budem ťa mať stále na očiach.“ (Ž 32,8) „Ušami počuješ spoza seba slová: ,Toto je cesta, kráčajte po nej!‘ – ak sa odchýlite napravo, či naľavo.“ (Iz 30,21) Tým, ktorých zachváti komplex viny, Pán hovorí: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali.“ (Lk 5,32) „Nemám záľubu v tom, aby zomrel bezbožný, ale aby sa bezbožný vrátil zo svojej cesty a žil. Vráťte, vráťte sa zo svojich zlých ciest, prečože by ste mali zomrieť?!“ (Ez 33,11) „Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna (biele).“ (Iz 1,18) Tým, ktorým chýba sebaúcta, Pán hovorí: „Si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem…“ (Iz 43,4) Tí, ktorých desí neradostná a neistá budúcnosť, sa môžu povzbudiť jeho Slovom: „Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami – hovorí Pán. Sú to myšlienky pokoja a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej.“ (Jer 29,11) V našom zápase s temnými silami nemusíme strácať odvahu, lebo „ten, ktorý je vo vás, je väčší než ten, čo je vo svete“. (1 Jn 4,4) „Podriaďte sa teda Bohu; diablovi sa vzoprite a ujde od vás.“ (Jak 4,7) Keď na nás doliehajú rozličné utrpenia, Pán nás uisťuje: „Na krátku chvíľu som ťa opustil a veľkým zľutovaním si ťa pritiahnem.“ (Iz 54,7) „Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať.“ (1 Kor 10,13)

Existuje v živote pochybnosť, na ktorú by nám Pán nedal odpoveď, alebo problém, na ktorý by nám Pán nedal riešenie? Určite nie. Vo svojom Slove Boh dáva svojim deťom zasľúbenia, aby im uverili a konali podľa nich. Preto dôverujme živému a trvalému Božiemu Slovu a opierajme sa oň

v každej situácii. Potom bude náš život ako dom postavený na skale, ktorý sa nezrúti, keď sa privalia vody a strhne víchrica. (porov. Mt 7,24-27) Náš Boh nám nedáva prázdne sľuby, lebo On je verný Boh. „Boh nie je ako človek, že by luhal, ani ako syn človeka, že by ľutoval! Azda by povedal, a nevykonal, hovoril vari, a nesplnil?“ (Num 23,19) Blahoslavení sme, keď staviame svoj život na skale Božieho Slova.

Zvlášť v tomto roku viery, sýťme sa stále viac Božím Slovom, ktoré je sladšie ako med (porov. Ez 3,3; Ž 119,103). Prorok Ezechiel aj žalmista zakúsili sladkosť Božieho Slova, pretože mu uverili a konali podľa neho. Modlime sa k Duchu Svätému, aby sme aj my prejavovali vieru v našich slovách, postojoch, presvedčeniach a skutkoch.

Mary Pereira

 

 

‘Verím v spoločenstvo svätých’

Na konci mesiaca november si cirkev zvláštnym spôsobom pripomína duše našich drahých zosnulých a modlí sa za ne. Veriaci s ochotou dali odslúžiť sv. omše za svojich drahých blízkych predkov, navštívili ich hrob, priniesli kvety, zapálili sviečky, obetovali modlitby a konali pokánie za svojich zosnulých. A ako sa modlíme v ‘Apoštolskom vyznaní viery’ – ‘Verím v spoločenstvo svätých’, tak veriaci tu v putujúcej/ bojujúcej cirkvi, duše v očistci a svätí v nebi sú všetci navzájom prepojení. “Spoločenstvo svätých je prepojené duchovnou vzájomnosťou, ktorá spája veriacich na zemi, duše v očistci a svätých v nebi v akúsi organickú jednotu toho istého mystického tela, ktorého hlavou je Kristus, a ktorá je v neustálej vzájomnej výmene svojich nadprirodzených úloh. Tých, ktorí sú účastní tejto vzájomnosti voláme svätí, z dôvodu, ktorý ich spája a to je ich spoločný cieľ a ich spoločná účasť na ovocí Vykúpenia. Tí zatratení sú preto vyňatí zo spoločenstva svätých.” (Katolícka encyklopédia)

Modlitby za duše v očistci sa veľmi vrúcne a úprimne praktizovali už v rannej tradícii cirkvi. Nie je to teda nejaký nový vynález Katolíckej Cirkvi, ale naopak majú tieto zvyklosti svoje biblické korene. V Druhej Knihe Machabejcov, v 12 kapitole sa píše o situácii ako Júda dáva poučenie svojim vojakom, aby “sa uchránili od hriechu, keďže sa mali možnosť presvedčiť na vlastné oči, čo sa kvôli hriechu stalo tým, ktorí padli v boji (našli pod oblekom padlých amulety modiel z Jamnie, čo zákon Židom zakazuje nosiť). Potom urobil medzi vojakmi zbierku, ktorá vyniesla dvetisíc drachiem striebra. Tieto poslal do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za ich hriechy. Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie. Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli. Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.” (2Mach, 38-46 Nová Americká Biblia)

Ježiš povedal: “Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. ” (Jn 11, 25 – 26). Boh stvoril ľudí, nie na to aby zomreli, ale aby si mohli užívať život po celú večnosť s Ním. V hodine smrti, naše fyzické telo zomiera, prestáva fungovať, ale naša duša žije. A tí, ktorí zomrú v dokonalom spoločenstve s Pánom vďaka svojej vernosti Jemu, dostanú za to v hodine ich smrti  ‘veniec spravodlivosti’ pretože ‘beh dokončili a vieru si zachovali’. (2 Tim 4, 6 – 7). Ale väčšina z nás nezomiera v takomto stave dokonalého priateľstva s Pánom. A keďže nič nečisté nevstúpi do kráľovstva ‘najsvätejšieho zo všetkých svätých’(porovnaj Zjv 21,27), tak náš milosrdný Pán ‘vynašiel’ spôsob pre nás ako sa očistiť predtým ako vstúpime do nášho nebeského príbytku. Toto miesto, kde sa uskutočňuje takéto očisťovanie bolo nazvané cirkevnými otcami ‘očistec’- ‘je to miesto, kde tí, čo zomierajú v stave Božej milosti podstupujú konečné trápenie na odčinenie svojich hriechov’.

Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza: “Cirkev nazýva očistcom toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených. Učenie viery o očistci formulovala cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile.” (1031).

Cirkev učí, že duše v očistci sa nemôžu modliť samé za seba, ale môžu sa prihovárať za iných, či už žijúcich alebo zosnulých.

Svätý Alfonz uvádza: “Nie sú schopní sa modliť alebo si čokoľvek zaslúžiť sami pre seba, ale predsa,

Anjel vyslobodzuje duše z očistca – L. Carracci (WGoA)

keď sa modlia za druhých, sú Bohom vypočutí”.

Odhliadnuc od našej morálnej povinnosti, kedy pomáhame týmto dušiam aby mohli dosiahnuť dokonalé šťastie čo najskôr, zároveň sa to stáva aj pre nás výhodou, lebo keď sa modlíme za zosnulých, oni sa na oplátku zase prihovárajú za nás. Svätý Ján Maria Vianney napísal:”Ak by človek vedel čo všetko môže obsiahnuť od Boha tým, že sa prihovára za úbohé duše, tak by neboli také opustené. Modlime sa teda mnoho za ne; a ony sa budú modliť za nás”.

I keď sa tento mesiac (november) osobitých spomienok na zosnulých skončil, a my začíname nový Liturgický rok, venujme predsa svoje modlitby, aby sme takto pomohli svojim milovaným, ktorých si Pán povolal skôr ako nás. Nasledujme túto posvätnú tradíciu cirkvi. “A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom ” (2Sol 2, 15). “Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby, najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha” (KKC 1032). Tým, že im pomáhame prostredníctvom našich modlitieb, prinášaním eucharistických obiet a iných skutkov pokánia, vyjadrujeme tak našu lásku a vďačnosť voči nim. Ako jeden z našich cirkevných otcov, sv. Ján Zlatoústy, upozorňuje: “Neváhajme pomôcť tým, ktorí už zomreli a ponúknime za nich svoje modlitby”.

Mary Pereira

 

 

Ruženec – mocná zbraň

„Dajte mi armádu, ktorá sa modlí ruženec a ja zvíťazím nad svetom.“ (blahoslavený pápež Pius IX.)

Blahoslavená matka Tereza raz bola na letisku. Keďže v tom čase boli isté nepokoje, každému cestujúcemu dôkladne kontrolovali batožinu. Matka Tereza prechádzala kontrolou a keď prišiel na ňu rad, zamestnanec letiska sa jej slušne opýtal: „Máte pri sebe nejaké zbrane?“ Matka Tereza s pokorou odvetila: „Áno, mám.“ Zamestnanca to mierne podráždilo a povedal jej: „Tak mi ich hneď ukážte !“ Matka Tereza vytiahla svoju Bibliu a ruženec a povedala: „Toto sú moje zbrane.“

Áno, Slovo Božie, Biblia, keď ho žijeme, dáva nám víťazstvo nad hriechom a satanom. Kráľ Dávid sa zamýšľal nad dôvodom, prečo upadol do hriechu (2 Sam 11,2-17), hoci mu Boh dal svoje srdce a svoju myseľ (Sk 13,22). Duch Boží mu zjavil pravdu: „Ako sa mladík na svojej ceste udrží čistým? Tak, že bude zachovávať tvoje slová. V srdci si uchovávam tvoje výroky, aby som proti tebe nezhrešil.“ (Ž 119,9;11) Keď žijeme Božie slovo, Zlý sa nás nedotkne (porov. 1 Jn 5,18). Preto svätý Ján mladým píše: „Napísal som vám, mládenci: Ste silní, Božie slovo ostáva vo vás a premohli ste Zlého.“ (1 Jn 2,14)

Aj modlitba ruženca je mocná zbraň proti hriechu a diablovi, pretože v tejto krásnej modlitbe rozjímame nad rozličnými udalosťami v živote Ježiša a Panny Márie. Keď sa modlíme ruženec, naša myseľ nie je prázdna, lebo sa vedome zamýšľame nad tajomstvami, modlitbou Pána a nad slovami archanjela Gabriela a Alžbety. Pápež Pavol VI. vyhlásil, že ruženec je zhrnutím evanjelia . Modlíme sa ho perami aj mysľou. Keď je naša myseľ prázdna, nepriateľ môže do nej zasievať svoje myšlienky. Keď sa sústredene modlíme ruženec, učíme sa tým rozvíjať meditatívnu a kontemplatívnu modlitbu. Ruženec začíname prežehnaním, ktoré nám pripomína, že patríme Svätému Trojjedinému Bohu.

Panna a dieťa s Ružencom – B.E.Murillo (WGoA)

V modlitbe „Verím v Boha“ vyznávame„jedného Pána, jednu vieru, jeden krst“ (Ef 4,5). V modlitbe „Otče náš“ dvíhame svoje srdcia, aby sme sa tak ako Ježiš modlili so synovským postojom k nášmu „abba Otcovi“ a spoločne sa modlíme za ochranu pred Zlým. Svätý Pavol povedal, že „ostáva viera, nádej, láska“ (1 Kor 13,13) a keď sa na zrnkách modlíme trikrát „Zdravas Mária“, prosíme Pannu Máriu o príhovor, aby sme v  týchto čnostiach rástli každý deň.

Potom nasleduje nádherné rozjímanie nad tajomstvami v živote Ježiša a Panny Márie (radostné, bolestné, slávnostné a  tajomstvá svetla) – ktoré sú najdôležitejšou súčasťou modlitby ruženca. Ďalej sa modlíme „Otče náš“ a desaťkrát „Zdravas Mária“. Pieseň zvyčajne obsahuje melódiu a nejaký text (slová). Modlitba „Zdravas Mária“ je ako melódia a  textom je tajomstvo každého desiatku. Nejde o opakovanie akejsi mantry. Kiež by sme dokázali naplno pochopiť silu modlitby „Zdravas Mária“! Bol to anjel Gabriel zoslaný z neba samotným Trojjediným Bohom, ktorý pozdravil jednoduché dievča: „Zdravas (Mária), milosti plná, Pán s tebou.“ Nijaké stvorenie nikdy nedostalo (ani nikdy nedostane) takýto pozdrav. Po Máriinom „fiat“ (Lk 1,38) ju zatienil Duch Svätý a „len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý“ (Lk 1,41). Svätý Bernardín sienský povedal: „Musíte vedieť, že keď oslovíte Máriu „Zdravas“, ona vám ihneď odpovie na váš pozdrav“. Keď sa na ňu pozeráme (buď na jej obraz alebo vo svojej predstavivosti vo viere) a oslovíme ju „Zdravas Mária“, veríme, že aj ona odpovie na náš pozdrav; a keď nás pozdraví, vtedy aj my budeme ešte viac naplnení Duchom Svätým tak ako Alžbeta! Naplnení Duchom Svätým zvoláme spolu s Alžbetou: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“ (Lk 1,42), Ježiš.

V druhej časti tejto modlitby nás Cirkev vedie k príhovornej modlitbe, kde sa na Máriu obraciame Alžbetinými slovami: „Svätá Mária, Matka Božia“ (verš 43). Keď Cirkev formulovala prvú dogmu o Panne Márii ako „Bohorodičke“ (Koncil v Efeze, r. 431), právom uznala, že Alžbeta nazvala Máriu „Božou Matkou“, keď bola naplnená Duchom Svätým. Preto sa s dôverou modlíme k tejto Božej Matke, lebo sme hriešni (Rim 3,23; 1 Jn 1,8;10) a potrebujeme jej materinskú starostlivosť a príhovor v každej chvíli nášho života aj na konci, aby sme dosiahli náš cieľ: nebeský domov.

Panna Mária vo Fatime povedala svätej Lucii: „Modli sa ruženec každý deň.“ Cirkev zvlášť zasvätila mesiac október, aby svojim deťom pripomenula túto osobitnú pobožnosť každodennej modlitby ruženca. Je to jedna z našich zbraní proti nášmu nepriateľovi satanovi. On je v nepriateľstve s Božou Matkou (Gn 3,15; Zjv 12,1-5), pretože skrze ňu prišiel Spasiteľ, „aby zmaril diablove skutky“ (1 Jn 3,8b). V dnešnej dobe, kedy sa „diablove skutky“ stupňujú deň čo deň, používajme túto zbraň tak často, ako je to len možné, aby sme zmarili taktiku nepriateľa v našom osobnom živote, rodine, spoločenstve aj v práci, v Cirkvi aj na celom svete.

Na soche či obraze Nepoškvrneného počatia Panny Márie môžeme vidieť, ako Mária šliape na hada, čo symbolizuje, že nohami rozdrvila porazeného nepriateľa a je uchránená od každého pokušenia Zlého. Tajomstvo spočíva v jej „fiat“ – „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Keď sa modlíme ruženec, aj my by sme mali byť takto odovzdaní do Božej vôle – prijímať čokoľvek, čo Boh zosiela do nášho života, bez šomrania; a toto je víťazstvo každého kresťana nad Zlým.

Ako povedal svätý pápež Pius X.: „Zo všetkých modlitieb je ruženec najkrajší a najbohatší na milosti. Je to modlitba, ktorá sa najviac dotýka srdca Božej Matky. Ak chcete, aby vo vašom dome vládol pokoj, modlite sa v rodine ruženec.“ A svätý Ľudovít z Montfortu vo svojom diele „O pravej úcte k Panne Márii“ napísal: „Kto sa každý deň modlí ruženec, nikdy nezablúdi na scestie. Toto tvrdenie by sme pokojne podpísali i vlastnou krvou.“

P. J. Mariakumar a Mary Pereira

 


Ježišovo premenenie

“Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho!” (Mt 17,5)

Samotná udalosť Ježišovho premenenia je opísaná vo všetkých troch synoptických Evanjeliách. “Je to jeden z hlavných míľnikov Ježišovho života vyrozprávaných v Písme,  spolu s ďalšími ako bol Jeho Krst, Ukrižovanie, Vzkriesenie a Nanebovzatie” (Wikipedia).

Ježiš vzal Petra, Jána a Jakuba a vyviedol ich na vysoký vrch. Evanjelium neuvádza názov tohto vrchu. V 3. storočí však bola za miesto Premenenia označená hora Tábor. Ježiš sa premenil pred očami troch apoštolov. A prítomnosť Mojžiša a Elijáša predstavovala “Zákon a Prorokov” (porovnaj Mt 5,17).

Ježišovo premenenie – Giovanni Bellini (Bible Library)

Tak ako pri Ježišovom krste v Jordáne bolo počuť hlas z neba: “Toto je môj milovaný Syn; počúvajte ho…”, Boh otec tu zjavuje, že  to nie je ani  Mojžiš ani Elijáš, ktorých by sme mali počúvať, ale je to práve Ježiš, Jeho milovaný Syn, ktorý “neprišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov, ale ich naplniť” (Mt 5, 17). Mojžiš sám, prostredníctvom ktorého nám bol Zákon daný, hovorí: “Proroka, ako som ja, vzbudí ti Pán, tvoj Boh, z tvojho národa, z tvojich bratov; jeho počúvaj”. A Pán to potvrdil, keď povedal Mojžišovi: “Vzbudím im proroka spomedzi ich bratov, ako si ty, svoje slová vložím do jeho úst a bude im hovoriť všetko, čo mu prikážem.  Kto však nebude počúvať na jeho slová, ktoré bude hovoriť v mojom mene, na tom sa ja pomstím” (Dt 18,15, 18, 19). A sám Syn Človeka, vtelené Slovo, dosvedčil: “Lebo ja som nehovoril sám zo seba, ale Otec, ktorý ma poslal, ten mi prikázal, čo mám povedať a čo mám hovoriť. Čo teda hovorím, hovorím tak, ako mi povedal Otec” (Jn 12,49 a 50).

Nech nám teda Sviatok Premenenia Pána pripomína, aby sme počúvali a poslúchali Ježiša, očakávaného Mesiáša, ktorého poslal sám Boh Otec.

“A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami” (Jn 1,14), “v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania” (Kol 2,3). ‘On je pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka’ (Jn 1, 9).

Pri Premenení si traja učeníci všimli, že Ježiš “sa tam pred nimi premenil, tvár mu žiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo” (Mt 17,2). Práve v tomto sa sama Božská sláva Pána, ukrytá v ľudskosti, na krátku chvíľu zjavuje, a zdôrazňuje, že tento Ježiš je Boh, a na túto slávu budeme s úžasom hľadieť keď dosiahneme Nebo, aby sme sa s Ním delili o túto slávu. “V tom sa im zjavil Mojžiš a Elijáš, a rozprávali sa s ním” (17,3). Oni žili pred stáročiami na tomto svete, ale v skutočnosti ešte stále žijú. Toto nám potvrdzuje aj naše presvedčenie, že aj my budeme ďalej s Kristom, ak budeme žiť Božie Slovo. Peter veľmi spontánne vyjadril túto túžbu ľudského srdca: “Pane, dobre je nám tu” (17,4).

“Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak”. Toto je znakom Božej prítomnosti, tak ako to bolo pre Izrealitov počas ich putovania púšťou.  Učeníci, ktorý tam zakúsili predzvesť – chuť Neba, padli na tvár pred Bohom, presne tak ako to robia anjeli v Nebi. Ako tam učeníci prežívali túto skúsenosť, Ježiš, tým že sa ich dotkol, prebral ich z tohto zážitku Neba. A Ježiš, namiesto toho aby si všímal Petrovu požiadavku, zišiel s nimi z vrchu, pretože  ‘Syn Človeka musí veľa trpieť, než vystúpi k sláve. A taktiež bude aj s každým Kristovým učeníkom. Preto každou mystickou a blaženou skúsenosťou, ktorú nám dáva Pán zakúsiť, nás iba pripravuje a posilňuje aby sme dokázali čeliť utrpeniam.

Otec J. Mariakumar SVD

 

 

Najsvätejšie Srdce Ježišovo

„Požehnám tie miesta, na ktorých bude vystavený a uctievaný obraz môjho Najsvätejšieho Srdca.

Väčšina katolíkov má doma obraz Najsvätejšieho Srdca Ježišovho s týmto prisľúbením. Je to jeden z dvanástich prísľubov, ktoré dal Pán svätej Margite Márii Alacoque, keď sa jej zjavil Ježiš počas modlitby pred Sviatosťou oltárnou. Bola to francúzska rehoľná sestra, ktorej sa zjavoval Pán v rokoch 1647 až 1673. Pri týchto zjaveniach Pán vyjadril túžbu, aby celé ľudstvo vedelo o zázrakoch jeho lásky a milosrdenstva.

Sv.M.M.Alacoque rozjíma nad Najsvätejším Srdcom Ježišovým – C.Guiaquinto (WGoA)

„Modlitba Cirkvi si uctieva a oslavuje aj Ježišovo srdce, tak ako vzýva Ježišovo najsvätejšie meno. Klania sa vtelenému Slovu a jeho srdcu, ktoré sa z lásky k ľuďom nechalo prebodnúť za naše hriechy.“ (KKC 2669) „Jedine Kristovo srdce, ktoré pozná hĺbku lásky svojho Otca, mohlo nám zjaviť priepasť jeho milosrdenstva takýmto jednoduchým a krásnym spôsobom.“ (KKC 1439)

„Úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu je uctievanie Ježišovho fyzického srdca ako symbol jeho božskej lásky voči ľudstvu. Táto úcta kladie osobitný dôraz na nekonečnú lásku, súcit a nesmiernu trpezlivosť srdca Ježiša Krista voči ľudstvu.“ (Wikipedia) Táto úcta zahŕňa tiež časté a náležité pristupovanie k svätému prijímaniu, najmä sväté prijímanie v prvé piatky v mesiaci a pobožnosť svätej hodiny. Pápež Lev XXIII. zasvätil celé ľudstvo Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu (encyklika Annum sacrum) a nabádal k šíreniu pobožnosti deviatich prvých piatkov. Jún vyhlásil za mesiac Božského Srdca. Pápež Pius XII. vyhlásil, že úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu je „základom, na ktorom sa má budovať Božie kráľovstvo v srdciach jednotlivcov, rodín a národov.“

Úctou a poklonou Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu sa vraciame k nekonečnej láske, ktorú nám prejavil tým, že nás stvoril, zomrel za naše hriechy, dáva sa nám vo svätom prijímaní a prihovára sa za nás u Otca, a zároveň utešujeme srdce Vtelenej Lásky, ktoré sme zranili svojím rúhaním, neúctou, odporom a nevierou. Ľudstvo sa čoraz viac dopúšťa rôznych foriem zla: potratov, rozvodov, homosexuality, eutanázie, nespravodlivosti a krutosti, pornografie… Ale Boh vo svojom milosrdenstve nás neopúšťa, pretože sme jeho stvorenia. On nemá „záľubu v tom, aby zomrel bezbožný, ale aby sa bezbožný vrátil zo svojej cesty a žil“ (Ez 33,11). Je nekonečne milosrdný a dáva nám čas na pokánie.

Duch Svätý sa ústami svätého Pavla pýta: „Alebo pohŕdaš bohatstvom jeho láskavosti, trpezlivosti a zhovievavosti a nevieš, že Božia láskavosť ťa chce priviesť k pokániu? Ale ty si svojou zaťatosťou a nekajúcim srdcom hromadíš hnev na deň hnevu, keď sa zjaví spravodlivý Boží súd. On odplatí každému podľa jeho skutkov“ (Rim 2,4-6). Na odčinenie hriechov ľudstva, ktoré určite zraňujú Ježišovo srdce, ešte viac milujme a uctievajme jeho Najsvätejšie Srdce. Pretože jeho Srdce je symbolom lásky a uctievaním jeho Srdca Cirkev oslavuje Lásku.

Sladké Srdce Ježišovo, prameň lásky a milosrdenstva,

dnes prichádzame prosiť o tvoje požehnanie,

dotkni sa našich studených a nevďačných sŕdc

a urob ich, Pane, navždy svojimi.

 

Mary Pereira

 

Príď, Duchu Svätý, potrebujem Ťa

Turíce – J.De Flandes (WGoA)

Väčšina z nás pozná známu pieseň: “Príď, Duchu Svätý” (zo spevníka Katolíckej charizmatickej obnovy v Indii – ‘Chváľme Pána’). Prečo každý deň vzývame Ducha Svätého, aby prišiel do našich životov? O čo viac si uvedomujeme, čo v nás Duch Svätý koná, o to viac po Ňom túžime.

  • Cirkev nás učí, že “jednou z prvých milostí Ducha Svätého je obrátenie, ako potvrdzuje aj sám Pán Ježiš keď vyhlasuje na začiatku Evanjelia: ”Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo”. Pri vyučovaní apoštolov o ‘diele Ducha Svätého’ Ježiš povedal: „A keď príde on, ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd.” (Jn 16, 8-11)
  • Je to práve Duch Svätý, vďaka ktorému si dokážeme uvedomiť náš synovský vzťah s Bohom Otcom. “Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: “Abba, Otče!” (Rim 8,14-15); “Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: “Abba, Otče!” (Gal 4, 6)
  • Duch Svätý nám pomáha prijať Ježiša za nášho Pána. “Nik nemôže povedať: „Ježiš je Pán“, iba ak v Duchu Svätom.“ (1Kor  12,3)
  • Duch Svätý nám tiež pomáha modliť sa. Ak máme pri modlitbe problém sústrediť sa alebo len obdobie „duchovného sucha“, vtedy hľadajme pomoc Ducha Svätého, pretože práve On ‘je tvorca Božích diel, je učiteľom modlitby’ (KKC 741). Svätý Pavol píše: “Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi” (Rim 8, 26).
  • Vďaka Duchu Svätému dokážeme pochopiť Božie Slovo, pretože On je ‘hlavným autorom Svätého Písma’ (KKC 304; 1Kor 2,11-15).
  • Tiež je to práve Duch Svätý, ktorý nám pomáha predchádzať hriechu. “Lebo ak budete žiť podľa tela, zomriete. Ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť” (Rim 8,13). “Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela” (Gal 5,16).
  • Duch Svätý nám tiež pomáha prekonávať strach. Peter, ktorý zo strachu tri krát zaprel Ježiša,  sa stal tak odvážnym, že verejne ohlasoval Ježiša aj pred predstavenými – židovskými vodcami ako boli veľkňazi,  zákonníci a farizeji – po tom ako prijal Ducha Svätého v deň Turíc. Vo chvíľach útlaku, prenasledovania či ťažkostiach vo viere, sa musíme posilňovať práve Duchom Svätým a pripomínať si, že ‘sme nedostali ducha otroctva, aby sme sa museli báť’ (Rim 8,15); ‘veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy’ (2 Tim 1,7).
  • Vďaka Duchu Svätému si vieme spomenúť na Božie Slovo a uchovať si ho vo svojom srdci, pretože to On je ‘živou pamäťou Cirkvi’ (KKC 1099). Ježiš povedal: “Ale tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal” (Jn 14,26).
  • Ak nás mätú mylné učenia – klamstvá a polopravdy – vtedy sa musíme utiekať k Duchu Svätému, pretože Ježiš nám sľúbil: “Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. ” (Jn 16,13) On prichádza aby ‘dal múdrosť maličkým, zrak slepým’.
  • Je to práve Duch Svätý, ktorý nás napĺňa Otcovou láskou. Keď sme zranení z odmietnutia alebo nedostatku lásky od našich pozemských rodičov, vtedy Duch Svätý sa stáva ‘hojivým balzamom na naše rany’, a napĺňa naše srdcia láskou od Boha Otca (porovnaj Rim 5,5).
  • Vďaka Duchu Svätému dokážeme svedčiť o Kristovi. Ako nám sám Ježiš prisľúbil: “ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei, aj v Samárii a až po samý kraj zeme. ” (Sk 1,8)
  • Duch Svätý nás posilňuje, aby sme dokázali odpustiť tým, čo nás utláčajú a prijať utrpenia.  (pozri Sk 7,55, a 59,  60). Bez pomoci Ducha Svätého by bolo pre nás nemožné žiť Kristovo učenie. A  Ježiš práve preto povedal učeníkom ‘zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti!’ (Lk 24,49). Je to teda Duch Svätý, ktorý ‘spôsobí, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich’ (Ez 36,27).
  • Duch Svätý nám bol daný ako Radca, Tešiteľ. Ak vydávame svoje životy do rúk Ducha Svätého, On ‘nám dá múdrosť a poučí nás o ceste, ktorou máme kráčať; poradí nám a bude nás mať stále na očiach’ (Ž 32,8; Iz 30,21).
  • My potrebujeme Ducha Svätého aby sme dokázali žiť životom svätosti, lebo ‘Duch Svätý je prameňom a darcom všetkej svätosti, a teraz vyznávame, že on obdaroval Cirkev svätosťou’ (KKC 749). „Všetka svätosť pochádza od Teba Svätý Otče, skrze tvojho Syna Ježiša Krista, mocou Ducha Svätého (Liturgický kánon III).
  • Duch Svätý nám dáva moc v boji zo silami zla. Ako sa vraví: človek, ktorý žije Božie Slovo a je naplnený Duchom Svätým, je ako  ‘žeravé uhlie pre sily temna’, “lebo ten, ktorý je vo vás, je väčší než ten, čo je vo svete” (1Jn 4,4). A tak musíme každý deň ‘znovu rozdúchavať tento Boží dar’ (porovnaj 2 Tim 1,6) v našich životoch, pretože “váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral.” (1Pt 5,8)
  • Duch Svätý dáva dary potrebné pre rast v osobnej svätosti. (Iz 11,2). Tieto dary “dopĺňajú a privádzajú k dokonalosti čnosti tých, ktorí ich prijímajú. Spôsobujú, že veriaci sú ochotní pohotovo poslúchať Božie vnuknutia” (KKC 1831).
  • Duch Svätý napĺňa naše životy Jeho ovocím (Gal 5, 22 – 23) aby sme svedčili o Kristovi.
  • Duch Svätý dáva tiež dary – charizmy pre budovanie cirkvi – tajomného Kristovho tela (1 Kor 12,4-11).
  • Tak ako Ježiš vstal z mŕtvych mocou Ducha Svätého, takisto aj ten, kto v Neho verí ožije mocou Ducha Svätého (Rim 8,11).

Je isté, že kresťanským životom môžeme žiť úspešne len vtedy ak žijeme ‘život v Duchu’.

Modlime sa: Pane Ježišu Kriste, Syn Otca, zošli teraz Svojho Ducha na Zem. Daj aby Duch Svätý prebýval v srdciach všetkých národov, aby mohli byť ochránené od degenerácie, katastrof a vojen. Svätý Duch Boží, ďakujeme Ti, že trvale prebývaš v nás svojou prítomnosťou (1 Kor 3,16). Pomôž nám mať živé spoločenstvo s Tebou (2Kor 13,13), aby sme našimi hriešnymi postojmi, slovami či skutkami Ťa nezarmucovali (Ef 4,30) a neuhášali Tvoj Božský oheň v nás (1Sol  5,19). Panna Mária, ‘milosti plná´ (Lk 1,28), ktorá si  najobľúbenejšou u Najsvätejšej Trojice, oroduj za nás, tvoje deti, aby sme na našej každodennej ceste s Pánom boli naplnení a vedení Duchom Svätým. Amen

Mary Pereira

Buďte svetlom múdrosti v oceáne tmy

Tento nápis ma minule upútal na stene jedného kostola. Áno, v životoch ľudí je tak veľa tmy – či už v našom osobnom živote, v rodinných vzťahoch, na pracovisku, v spoločenstve alebo v spoločnosti, v ktorej žijeme. Je to tma nevedomosti, pochybností, zmätku, hnevu a rozličných hriechov. Skutočne žijeme v jednom „oceáne tmy“. Trochu som sa zamyslela nad slovami „svetlo múdrosti“. Ide o svetskú múdrosť? Alebo ľudskú múdrosť? Ani jedno, ani druhé! „Lebo aj keby bol niekto z ľudí dokonalý, a chýbala by mu tvoja múdrosť, nebol by ničím.“ (Múd 9,6) V duchu som si teda ten výrok upravila: „Buďte svetlom Jeho múdrosti v oceáne tmy.“

Boh Otec – Pierre Mignard (Zdroj: WGoA)

Ježiš povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8,12) Takže keď do ľudského srdca a života vstúpi Ježiš, „tma odchádza a už svieti pravé svetlo“ (1 Jn 2,8). Keďže celé ľudstvo ešte nepozná Ježiša a nežije v ňom, potom je prirodzene okolo tma. „Kto miluje svojho brata, ostáva vo svetle a nie je preň pohoršením. Ale kto nenávidí svojho brata, je vo tme a chodí vo tme a nevie, kam ide, lebo tma mu zaslepila oči.“ (1 Jn 2,10-11) Osvojme si Božiu múdrosť, aby sme si uvedomili, že my všetci sme Jeho deti, že sme stvorení na Jeho obraz a podobu (nezištná láska, pravda, veľkodušnosť, pokora, čistota a podobne), že sme stvorení, aby sme žili na tomto svete určitý počet dní (porov. Sir 17,2; Ž 139,16) a potom aby sme žili s Ním vo večnosti, a že „sme stvorení pre dobré skutky“ (porov. Ef 2,10). Ježiš nás upozorňuje: „Nemýlite sa preto, že nepoznáte Písmo ani Božiu moc?“ (Mk 12,24) Boh, ktorý stvoril ľudstvo a dal mu „zákony života“, je zarmútený: „Môj ľud hynie, lebo nemá poznania.“ (Oz 4,6) Keď nemáme miesto pre Boha v našom živote a keď nám chýba Jeho múdrosť, stávame sa „generáciou bez lásky a viery“ a tápame vo tme nevediac, kam ideme. Uvedomme si naše dvojaké poslanie: musíme formovať naše myšlienky, vieru, presvedčenia a životný štýl podľa Božej múdrosti, a takýmto životom sa máme stať „svetlom Jeho múdrosti v oceáne tmy“.

Keď čítame noviny alebo počúvame správy v televízii, niekedy žasneme nad tým, akí sú ľudia zaslepení. Stávajú sa krutými a nedokážu vidieť v druhom človeku život stvorený Bohom. Bez najmenšej výčitky svedomia páchajú rozličné ohavnosti. Svätý Pavol opisuje túto situáciu vo svojom Druhom liste Timotejovi: „Vedz, že v posledných dňoch nastanú nebezpečné časy. Ľudia budú totiž sebeckí, chamtiví, chvastaví, pyšní, rúhaví, neposlušní voči rodičom, nevďační, bezbožní, bezcitní, nezmierliví, ohovárační, nezdržanliví, suroví, bez lásky k dobru, zradní, bezhlaví, nadutí, milujúci viac rozkoše ako Boha; budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať.“ (2 Tim 3,1-5)

Aké mám ja ako kresťan poslanie v tomto prostredí? Mal by som sa správať tak ako ľudia okolo mňa? Uvediem jednoduchý príklad: jeden môj známy často prichádza do práce o trochu neskôr, než by mal. Vždy, keď sa ho na to opýtam, odpovie mi: „Veď nikto nechodí načas. Všetci moji kolegovia, vrátane riaditeľa, prichádzajú oveľa neskôr než ja.“ Mali by sme aj my zmýšľať takto? Takáto je svetská múdrosť. Ježiš nám prikázal, aby sme boli „svetlom sveta“. (Mt 5,14) Svätý Pavol, ktorý bol pevne presvedčený o tomto poslaní, píše: „Všetko robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní, Božie deti bez hany uprostred zvrhlého a skazeného pokolenia; medzi ktorým svietite ako svetlá na svete“ (Flp 2,14-15). Nešírme „osteň hriechu“ druhých, ale šírme „Božiu vôňu“, ktorá pochádza z poznania Ježiša Krista. „Lebo sme Kristovou ľúbeznou vôňou pre Boha uprostred tých, čo sú na ceste spásy, i tých, čo idú do záhuby.“ (2 Kor 2,15)

„Všetka múdrosť je od Pána“ (Sir 1,1), „v Ňom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania“ (porov. Kol 2,3). Boh vo svojej múdrosti stvoril človeka a dal mu aj podiel na svojej múdrosti. Vďaka talentom, zručnostiam, vedomostiam a poznatkom, ktoré sme dostali od Boha, môžeme dosiahnuť veľký pokrok v živote – či už vo vede, technike alebo mnohých iných oblastiach, ale majme pokoru uznať pravdu, že nemáme nič, čo by sme nedostali od Boha. A ak sme to všetko dostali, potom nemáme žiadne právo sa tým vystatovať (porov. 1 Kor 4,7), ani nemôžeme používať svoje schopnosti a vedomosti proti Bohu a Jeho múdrosti. Takzvaní „pokrokoví ľudia“ môžu vyjadrovať svoje názory na rôzne veci a dokonca z nich môžu urobiť smernicu alebo zákon pre ľudí (napr. legalizácia homosexuálnych manželstiev, potraty a podobne). Môže byť niekto múdrejší než Boh? Nech má každý kresťan odvahu povedať spolu s Petrom, Jánom a ďalšími apoštolmi: „Posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha. Boha treba viac poslúchať ako ľudí.“ (Sk 4,19; 5,29)

Mary Pereira

Posledná večera

Ustanovenie svätej Eucharistie a služobného kňazstva

Posledná Večera –  Philippe de Champaigne (Zdroj:WGoA)

Štvrtok svätého týždňa, ktorý je prvým dňom veľkonočného trojdnia, sa nazýva Zelený štvrtok alebo Veľký štvrtok. Cirkev nám pripomína veľmi dôležité udalosti, ktoré sa odohrali pri Poslednej večeri, kedy Ježiš naposledy stoloval so svojimi apoštolmi. V ten deň sa slávila Pascha, veľký sviatok, ktorý Izraeliti slávili každý rok na znak vďaky za vyslobodenie Božieho ľudu z faraónovho otroctva v Egypte. Zmienku o tejto udalosti nachádzame v knihe Exodus (12. ‑ 14. kapitola) aj v iných častiach Písma. Prvotná Pascha bola naplno zavŕšená Ježišovou smrťou a zmŕtvychvstaním.

Mojžiš podľa Pánovho príkazu poučil izraelský ľud, ako majú sláviť Paschu: „Vyberte sa a zaobstarajte si pre svojich príslušníkov baránka (bezchybného baránka – por. Ex 12,5) a obetujte paschu! Do krvi, ktorá bude v miske, omočte zväzok yzopu a pomažte ňou obe veraje a vrchný prah! Nik z vás nech však nevychádza z dverí svojho domu až do rána. Pán bude totiž prechádzať a biť Egypťanov (ktorí zotročili Izraelitov). Keď však uvidí krv na hornom prahu a na oboch verajach, Pán prejde popri domových dverách a nedovolí hubiteľovi vojsť do vašich domov a zabíjať. Zachovajte teda toto ustanovenie, lebo je to príkaz, ktorý platí pre teba a pre tvoje deti naveky!“ (Ex 12,21-24)

Poslúchnutie týchto troch príkazov (1. Vyberte bezchybného baránka; 2. Obetujte baránka a jeho krvou pomažte veraje a prah dverí; 3. Až do rána nevychádzajte z domu) bolo podmienkou, aby Izraelitov nezasiahol hubiteľ. Ak aj my poslúchame príkazy, ktoré nám dal Pán vo svojom Slove, vyhýbame sa tomu, čo je zakázané, a sme pokropení predrahou Ježišovou krvou, nepriateľ – hubiteľ nemôže vstúpiť do nášho života a nemá moc nad naším životom. Náš prvý pápež povedal: „Boh Otec nás vopred poznal a Duchom posvätil, aby sme boli poslušní a pokropení krvou Ježiša Krista. (Por. 1 Pt 1,2)

V Starom zákone sa pri slávení Paschy obetoval bezchybný baránok na odčinenie hriechov ľudu. V Novom zákone prichádza namiesto obetného baránka Ježiš, ktorý bol pripravený obetovať sa a vyliať svoju krv na odčinenie našich hriechov. (por. Lk 22,20) Pri poslednom slávení Paschy s apoštolmi bol Ježiš zároveň celebrantom aj obeťou. Ako povedal Ján Krstiteľ, Ježiš je „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta.“ (Jn 1,29)

Na Zelený štvrtok Cirkev slávi dve veľké udalosti – ustanovenie svätej Eucharistie a ustanovenie služobného kňazstva. Treba poznamenať, že na toto najvýznamnejšie slávenie svojej  „rozlúčkovej večere“, pri ktorej ustanovil tieto dve sviatosti, Ježiš zobral iba svojich apoštolov. Apoštoli boli prvými kňazmi Novej zmluvy, ktorej pamiatku si sprítomňujeme na Božom oltári pri každom slávení svätej omše prostredníctvom vysvätených kňazov na základe pokynov a právomoci, ktorú Ježiš udelil apoštolom. („Toto robte na moju pamiatku.“ Lk 22,19)

Na Zelený štvrtok ráno sa slávi „Missa chrismatis“ (omša svätenia olejov), ktorú slúži biskup ako hlavný celebrant a koncelebruje mu čo najviac kňazov z jeho diecézy. Slávi sa ako zvláštna pamiatka na Kristovo ustanovenie kňazstva. Pri tejto svätej omši biskup požehnáva krizmový olej, ktorý sa používa pri vysluhovaní sviatosti krstu a birmovania. „Missa chrismatis“ je znakom jednoty kňazov s biskupom. Po homílii biskup vyzve kňazov, aby si verejne obnovili kňazské sľuby v nasledujúcom obrade:

Biskup: Bratia, dnes slávime pamiatku prvej Eucharistie, pri ktorej náš Pán Ježiš Kristus udelil svojim apoštolom aj nám spoluúčasť na jeho povolaní kňazskej služby Cirkvi. Chcete si predo mnou a pred Božím ľudom obnoviť sľuby, ktoré ste kedysi urobili?

Kňazi (každý sám za seba): Chcem.

Biskup: Chcete sa bližšie primknúť k Pánu Ježišovi a lepšie sa mu prispôsobiť?

Kňazi: Chcem.

Biskup: Chcete sa zrieknuť samých seba a verne plniť kňazské poslanie, ktoré ste z lásky ku Kristovi a jeho Cirkvi vzali na seba v deň svojej kňazskej vysviacky?

Kňazi: Chcem.

Biskup: Chcete v Eucharistii a v ostatných liturgických úkonoch verne vysluhovať Božie tajomstvá?

Kňazi: Chcem.

Biskup: Chcete posvätný učiteľský úrad vykonávať podľa príkladu Ježiša Krista, nášho Učiteľa a Pastiera, teda nie z túžby po hmotných výhodách, ale jedine z lásky k dušiam?

Kňazi: Chcem.

Potom sa biskup obráti k veriacim: Bratia a sestry, modlite sa za svojich kňazov. Proste Pána, aby ich požehnal plnosťou svojej lásky, aby vás mohli privádzať k nemu, ktorý je prameňom vašej spásy.

Veriaci: Pane Ježišu Kriste, vypočuj nás a našu modlitbu.

Biskup: Modlite sa aj za mňa, aby som napriek svojej nehodnosti mohol verne plniť apoštolský úrad, ktorý mi zveril Ježiš Kristus. Modlite sa, aby som sa stal viac podobným nášmu Veľkňazovi a  Dobrému pastierovi, Učiteľovi a Služobníkovi všetkých, a tak sa stal opravdivým znakom Kristovej lásky prítomnej medzi vami.

Veriaci: Pane Ježišu Kriste, vypočuj nás a našu modlitbu.

(preložené podľa anglickej verzie Rímskeho misála: ‘The Roman Missal’ 1986. NBCLC, Bangalore).

Na takejto slávnostnej „Missa chrismatis“ sa nám pripomína naša povinnosť, aby sme sa modlili za svojich kňazov. K tomu nás vyzýva aj svätý Pavol: „Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach, aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote. Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom“ (1 Tim 2,1-3) Modlime sa teda za kňazov aj za nás samotných, aby nás moc obety svätej Eucharistie očistila od starých slabostí našej ľudskej prirodzenosti a aby nám všetkým Boh daroval nový život.

Zaujímavou súčasťou liturgického slávenia Poslednej večere je umývanie nôh dvanástim apoštolom, ktoré vykonáva hlavný celebrant svätej omše. Ježiš, ktorý prišiel nie preto, aby mu druhí slúžili, ale aby sám slúžil, vykonal ten najponíženejší úkon umývania nôh apoštolom, aj keď vedel, že Judáš ho zradí, Peter ho trikrát zaprie a ostatní apoštoli ho opustia. Bol to skutok nezištnej služby, nič za to neočakával. Bol to skutok hlbokého poníženia, ako sluha sa sklonil k nohám svojich učeníkov. Nezabúdajme, k čomu nás Ježiš nabáda: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: „Učiteľ“ a: „Pane“ a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám. Veru, veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. Keď to viete, ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte. (Jn 13,12-17)

Každý z nás potrebuje očisťujúci a uzdravujúci Pánov dotyk. Pripravme sa teda nie na telesnú očistu, ale na vnútorné očistenie od našich hriechov – sebeckosti, pýchy, zaťatosti, neviery, závislostí, žiadostivosti a ďalších hriechov. Neodporujme ako Peter, ktorý najprv povedal: „Nikdy mi nebudeš umývať nohy!“ Nato ho Ježiš s láskou napomenul: „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou.“ (Jn 13,8) Nebuďme zatvrdilí a nepremeškajme Božiu milosť, ktorá vstupuje do nášho života prostredníctvom kajúcej a úprimnej spovede, v ktorej nás Pán očisťuje od všetkých našich hriechov. „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti.“ (1 Jn 1,8-9) „Človek, ktorý je (popri všetkom) dohováraní hlavatý, bude znezrady zničený a záchrany (preň) nebude.“ (Prís 29,1) „Tomu, kto tají svoje previnenia, povodí sa zle, kto sa však vyzná (z nich) a nechá (hriech), dosiahne milosrdenstvo.“ (Prís 28,13)

Nezabúdajme ani na cirkevné prikázania, ktoré nám hovoria, aby sme sa aspoň raz v roku vyspovedali a vo veľkonočnom období prijali Oltárnu sviatosť. Toto „zaručuje minimum prijatia Pánovho tela a krvi v súvislosti s veľkonočnými sviatkami, ktoré sú počiatkom a stredom kresťanskej liturgie.“ (por. KKC 138, 2041-43)

Modlime sa, aby nám Duch Svätý udelil „skutočnú pokoru“, aby sme dovolili Ježišovi očistiť nás od našich hriechov. S pokorou vyznajme svoje hriechy a pristúpme k spovedníkovi, aby sme „mali podiel na Ježišovom živote“. Štyridsaťdňový pôst nám mal pomôcť pripraviť sa na slávenie Veľkonočného tajomstva s „obnovenou mysľou a srdcom“. Túto očistu a obnovu mysle a srdca dosiahneme prostredníctvom platnej spovede.

Na konci slávnostnej liturgie sa vezme svätá Eucharistia – Telo a Krv, Duša a Božstvo Ježiša Krista prítomné v premenenej Hostii – a v procesii s krížom, za sprievodu sviečok a kadidla, sa prenesie na bočný oltár k poklone. Poklona pokračuje celú noc až do začiatku liturgie Veľkého piatku. Ježiš požiadal svojich troch milovaných apoštolov – Petra, Jána a Jakuba, aby s ním bdeli v čase jeho utrpenia na Olivovej hore. Keď ich Pán našiel spať, povedal im: „To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé.“ (Mt 26,40-41) Cirkev nám vskutku dáva možnosť „bdieť s naším Pánom“, milovať ho a priniesť mu útechu za všetku nevďačnosť, ktorú mu prejavujú jeho milovaní v Cirkvi i ostatní ľudia mimo Cirkvi.

Na konci liturgickej slávnosti sa oltár a celé sanktuárium aj svätostánok obnažia. Keď sa odložia všetky symboly, môžeme sa zamerať iba na Pána prítomného v Najsvätejšej sviatosti, pokloniť sa mu a odpovedať na jeho lásku našou obetavou láskou, ktorú mu prejavíme tým, že zostaneme pri ňom bdieť čo najdlhšie. Dodnes si spomínam, ako nás od útleho detstva nabádali, aby sme zostali dlho do noci v eucharistickej poklone v tento svätý deň. S pribúdajúcim vekom som si začala naozaj vychutnávať tie chvíle. Zelený štvrtok bol pre mňa tým najslávnostnejším a najprínosnejším dňom jednoducho kvôli tým dlhým hodinám „bdenia s Pánom“ pred vyzdobeným oltárom, kde bolo všetko prikryté bielym plátnom a vhodne ozdobené kvetmi. Intenzívnejšie čítanie a rozjímanie nad Ježišovým umučením nám pomôže nadviazať bližší vzťah s naším Spasiteľom a Pánom.

Mary Pereira

Hriech proti Duchu Svätému

Vo všetkých troch synoptických evanjeliách (podľa Matúša, Marka a Lukáša) hovorí Ježiš o hriechu proti Duchu Svätému:

„Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku ani v budúcom.“ (Mt 12,32)

„Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom.“ (Mk 3,29)

„Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpustí.“ (Lk 12,10)

Čo presne znamená hriech proti Duchu Svätému? Boh je milostivý, milosrdný a odpúšťajúci. Nech by bol náš hriech akokoľvek ťažký, nedokáže zastaviť pôsobenie Božej milosti. Boh je vždy pripravený prevziať iniciatívu a zmieriť nás s Ním. „Poďte, pravoťme sa! – hovorí Pán. Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna (biele). Ak budete povoľní a budete poslúchať, dobro zeme budete požívať. Ak sa však zdráhate a protivíte, meč vás pohltí, lebo hovorili ústa Pánove.“ (Iz 1,18-20)

Je to Duch Svätý v nás, ktorý nás robí vnímavými na hriech; on nám pomáha oľutovať náš hriech, vyznať ho a zrieknuť sa ho.  Musíme však byť „povoľní a poslúchať“. Ak si poviem „nechcem oľutovať a vyznať svoj hriech“, vtedy strácam Božiu milosť. Musíme sa otvoriť pôsobeniu Ducha Svätého. Keď sme mali duchovné cvičenia v Litve, prišiel za mnou jeden mladík a povedal mi: „Z prednášok, ktoré som počul, viem, že vediem veľmi hriešny život. Ale nedokážem sa zmeniť. Nie som schopný ísť na spoveď. Mňa už nič nespasí. Zhrešil som proti Duchu Svätému.“

Snažil som sa ho presvedčiť o bezpodmienečnej, nekonečnej Pánovej láske, no aj tak nedokázal prijať Pánovu odpúšťajúcu lásku. Toto je hriech proti Duchu Svätému. Akonáhle bude pripravený rozhodnúť sa „povstať“ zo svojho hriešneho života a tak ako márnotratný syn povie „Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi“, náš milujúci Otec je pripravený objať ho svojou láskou. Katechizmus katolíckej Cirkvi cituje z encykliky blahoslaveného pápeža Jána Pavla II. (DeV 46): Božie milosrdenstvo nemá hraníc; ale kto vedome a dobrovoľne odmieta prijať ľútosťou Božie milosrdenstvo, odmieta odpustenie svojich hriechov a spásu, ktorú mu ponúka Duch Svätý. Takáto zatvrdnutosť môže priviesť ku konečnej nekajúcnosti a do večného zatratenia.“ (KKC 1864)

Keď Ježiš povýšil Petra na „skalu, na ktorej postaví svoju Cirkev“, povedal mu: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 16,18-19) Pri inej príležitosti Ježiš povedal svojim apoštolom: „Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 18,18) A pri ustanovení sviatosti zmierenia povedal apoštolom: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20,23)

Cirkev teda verí, že nejestvuje hriech, aj keby bol akokoľvek ťažký, ktorý by nemohol byť zmytý krstom alebo odpustený pri spovedi. Každý človek, nech by bol akokoľvek zlý a vinný, môže s istotou dúfať v odpustenie. Cirkev v katechizme učí, že Kristus „chce, aby v jeho Cirkvi boli vždy otvorené brány odpustenia každému, kto sa zrieka hriechu“. (KKC 982) Sviatosť krstu a sviatosť zmierenia (spoveď) zmýva všetky naše hriechy. Ale ak neotvoríme brány jeho milosti a zavrieme prístup k tomuto nástroju odpustenia a spásy, vtedy páchame hriech proti Duchu Svätému, pretože sa búrime proti Duchu Svätému, ktorého sme dostali, aby nám ukázal, čo je hriech (Jn 16,8) a viedol nás k ľútosti.

Človek, ktorý je (popri všetkom) dohováraní hlavatý, bude znezrady zničený a záchrany (preň) nebude.“ (Prís 29,1) „Tomu, kto tají svoje previnenia, povodí sa zle, kto sa však vyzná (z nich) a nechá (hriech), dosiahne milosrdenstvo.“ (Prís 28,13)

Svätý Tomáš Akvinský hovorí, že rúhanie proti Duchu Svätému možno vysvetliť tromi spôsobmi:

  • Vyslovením urážky voči Duchu Svätému alebo voči všetkým trom Božským osobám. Takýto bol hriech farizejov, ktorí hovorili najprv proti „Synovi človeka“, ktorý konal zázraky mocou svojej vlastnej božskosti: kritizovali Ježišove skutky a ľudské spôsoby, obviňovali ho, že rád hoduje a popíja víno, a že stoluje s hriešnikmi.
  • Konečnou nekajúcnosťou – nekajúcnosťou alebo zotrvaním v smrteľnom hriechu až do smrti. Takáto nekajúcnosť je proti Duchu Svätému v tom zmysle, že znemožňuje a je v protiklade s odpustením hriechov, a toto odpustenie prináleží Duchu Svätému, ktorý je vzájomnou láskou medzi Otcom a Synom. Ježiš varoval farizejov pred týmto nebezpečenstvom nekajúcnosti.
  • Podľa niektorých teológov sa tento výraz vzťahuje na všetky hriechy proti láske k blížnemu a dobrote, na zlé úmysly, keďže sú prejavom pohŕdania alebo odmietania podnetov a vnuknutí, ktoré nám v duši navodzuje Duch Svätý.

Hovoríme, že hriechy proti Duchu Svätému sú neodpustiteľné. Konečná nekajúcnosť vedie k odlúčeniu od Boha z vlastnej vôle. Kto sa rúha Duchu, odmieta ľútosť a nechce sa zjednotiť s Ježišom. Keďže človek sa môže kedykoľvek počas života rozhodnúť pre pokánie, rúhanie sa Duchu Svätému znamená definitívne odmietnutie ľútosti, čiže konečnú nekajúcnosť. Okamih smrti je konečným okamihom, po ktorom už nie je možné odpustenie smrteľného hriechu. Takže nezáleží na Bohu, ale na samotnom hriešnikovi, či je jeho hriech odpustiteľný alebo nie. Až do okamihu smrti má každý človek príležitosť obrátiť sa k Bohu a prijať nezištný dar spásy. (Por. Ef 2,8-9)

Niektorí cirkevní otcovia a Katechizmus katolíckej Cirkvi nám ponúkajú vysvetlenie pojmu „hriech proti Duchu Svätému“. Tieto vysvetlenia sa síce trochu prelínajú s tým, čo už sme spomínali, je však užitočné si ich priblížiť.

Podľa niektorých teológov existuje šesť hriechov, ktoré urážajú Ducha Svätého:

  1. Zúfalstvo: V zúfalstve človek prestáva dúfať, že dostane od Boha osobnú spásu, pomoc, aby ju dosiahol, alebo že dostane odpustenie svojich hriechov. Zúfalstvo sa protiví dobrote Boha, jeho spravodlivosti – lebo Boh je verný svojim prisľúbeniam – a jeho milosrdenstvu. (KKC 2091)
  2. Opovážlivosť: Sú dva druhy opovážlivosti: buď človek preceňuje svoje schopnosti (dúfa, že sa môže spasiť bez pomoci zhora), alebo sa opovážlivo spolieha na Božiu všemohúcnosť a milosrdenstvo (dúfa, že dostane Božie odpustenie bez obrátenia a večnú slávu bez zásluhy). (KKC 2092)
  3. Spochybňovanie známej pravdy: Napádať pravdu (zjavenú v Božom slove) slovami alebo dohadmi, odporovať jej, protirečiť alebo dokonca stavať sa proti nej alebo ju spochybňovať.
  4. Závidieť druhým duchovné dobro: V súvislosti s darmi Ducha Svätého sv. Pavol píše: „Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce.“ (1 Kor 12,11) Závidieť druhým duchovné dobro znamená spochybňovať božský úsudok Ducha Svätého pri rozdeľovaní duchovných darov. Znamená to závidieť niekomu, že dostal iný dar než my. Závisťou človek odmieta dar, ktorý sám dostal od Ducha Svätého, keďže dar, ktorý dostal, nepokladá za dosť dobrý a chce mať dar niekoho iného.
  5. Zotrvávanie v hriechu: Odporovanie posväcujúcej moci Ducha Svätého, tvrdohlavosť alebo zotrvávanie v hriechu, zaťatosť.
  6. Konečná nekajúcnosť: Nekajúcnosť, zatvrdilosť, neochota obrátiť sa, necítiť ľútosť, hanbu ani výčitky.

Boh má síce neobmedzenú spasiteľskú moc, ale Sväté písmo nás jasne učí, že za určitých podmienok nás Boh nespasí. Píše sa o tom v Liste Hebrejom:

Veď nie je možné, aby tí, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého, zakúsili dobré Božie slovo a sily budúceho veku, a potom odpadli, aby sa znova obnovili pokáním, pretože v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech.“ (Hebr 6,4-6)

Lebo ak dobrovoľne hrešíme po prijatí poznania pravdy, potom už niet obety za hriechy, ale iba hrozné očakávanie súdu a žiara ohňa, ktorý strávi protivníkov. Ak niekto poruší Mojžišov zákon, zomrie bez milosrdenstva na základe dvoch alebo troch svedkov; uvážte, o čo hroznejší trest si zaslúži ten, kto šliape po Božom Synovi, znevažuje krv zmluvy, v ktorej bol posvätený, a tupí Ducha milosti?“ (Hebr 10,26-29)

Modlitba: Pane, Bože, ďakujeme ti, že si nám dal svojho Svätého Ducha, aby prebýval v našom srdci a umožňoval nám viesť život, aký sa ti páči. Mnohokrát sme však pred tebou zatvorili naše srdce a zvolili sme si vlastnú vôľu a potešenie. Ľutujeme, že sme sa nepodvolili nabádaniam tvojho Ducha. Daj nám milosť, aby sme ťa vždy potešovali uskutočňovaním tvojej vôle a aby sme boli ochotní zmeniť naše postoje. Pane, Duchu Svätý, odovzdávam ti svoj život; rob so mnou, čo chceš. O to ťa prosíme, Abba Otče, skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Fr. JMK

 

 

ZBAV NÁS ZLÉHO

Úvaha nad veršom Mt 6,13

V sobotu podľa svojho zvyku vošiel Ježiš do synagógy. Prečítal zo zvitku, čo bolo napísané o jeho poslaní: “Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.” (Lk 4,18-19). Svätý Peter zhrnul Ježišovo povolanie takto: “Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým a mocou a on chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh.” (Sk 10,38).

Ježiš pripravoval svojich učeníkov na také isté povolanie a po svojom zmŕtvychvstaní poveril svojich učeníkov, aby pokračovali v jeho diele (Mt 28,19-20; Mk 16,17-18). Sv. Pavol bol vyvolený ako apoštol pohanov, aby “im otvoril oči; aby sa od tmy obrátili k svetlu a od satanovej moci k Bohu; a tak dosiahli odpustenie hriechov a podiel medzi posvätenými vierou v Ježiša.“ (Sk 26,18).

V dnešnej dobe vidíme okolo seba mnoho ľudí, ktorí sa vedome alebo nevedome zahrávajú s temnými silami. Takže potreba “prepustiť zajatých”, “obrátiť ich od satanovej moci k Bohu” je najliehavejšia než kedykoľvek predtým. Svätý Ján píše: “celý svet je v moci Zlého” (1 Jn 5,19) a svätý Pavol varuje veriacich: “Duch výslovne hovorí, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridržiavať zvodných duchov a učenia démonov.” (1 Tim 4,1).

Mnohí ľudia sú oklamaní ideologickými omylmi, ktoré vychádzajú z masmédií. Nepriateľ im vymýva mozog klamstvami prostredníctvom televíznych seriálov, filmov, románov atď., ktoré sú pre myseľ detí a mladých veľmi príťažlivé… Sú to pasce, ktorými diabol ľahko preniká do ľudskej mysle a ovplyvňuje naše nevedomie a podvedomie. Nepriateľ vie, že ak sa do mysle dostanú zlé veci, budú ovplyvňovať naše presvedčenie a neskôr povedú k zlým skutkom. Takže môžeme povedať, že naša myseľ je hlavným cieľom útokov satana. Preto sv. Pavol hovorí: „pútame každú myseľ, aby bola poslušná Kristovi“ (2 Kor 10,5). Naša myseľ by nemala ostať „prázdna“ (Mt 12,44), ale naplnená Božím slovom (Kol 3,16).

„Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky.” (1 Jn 3,8). Prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí v neho, neostal vo tmách. (Jn 12,46). Vo svojej „veľkňazskej modlitbe“ sa Ježiš modlil k Otcovi: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Jn 17,3).

“Židom, ktorí mu uverili, Ježiš povedal: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (Jn 8,31-32). Takže iba viera v Ježiša prostredníctvom sviatosti krstu nestačí, musíme „vzrastať v milosti a poznaní nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista“ (2 Pt 3,18) až do konca života. Náš nepriateľ diabol je „otec lži“ (Jn 8,44). Keď hlásame pravdu, on to neznesie. Čo je pravda? Sám Ježiš ako osoba je Pravda: „Ja som pravda“ (Jn 14,6). Ježiš sa modlil za svojich učeníkov: “Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda.” (Jn 17,17). Pretože nepoznáme túto pravdu, dopúšťame sa chýb v našich postojoch, presvedčeniach a skutkoch. (porov. Mk 12,24).

Počas nášho pôsobenia sme sa stretli s ľuďmi, ktorí trpeli súžením alebo posadnutosťou temnými silami kvôli ich pretrvávajúcemu neodpusteniu, zatrpknutosti, nenávisti, pomstychtivosti, oddávaniu sa sexuálnym zvrhlostiam, nezdravej naviazanosti na ľudí alebo veci, závislostiam, účasti na okultných praktikách a podobných veciach.

Stali sa otrokmi svojich hriešnych sklonov. “Každý, kto pácha hriech, je otrok.” (Jn 8,34). “Každý je otrokom toho, kto sa ho zmocnil.” (2 Pt 2,19). Keď ich učíme Božie slovo v rámci našej služby ohlasovania Božieho slova, uvedomia si pravdu a Duch Svätý im dáva milosť pokánia za ich svojvoľný život; a prostredníctvom sviatosti zmierenia zakúšajú milosrdnú, odpúšťajúcu lásku Boha Otca. Dobrovoľne sa zriekajú svojich nesprávnych, hriešnych spôsobov a pri modlitbe oslobodenia pociťujú oslobodenie spod vplyvu kráľovstva temnoty.

Ježiš uzdravuje ľudí svojím slovom. “Zoslal im svoje slovo a uzdravil ich“ (Ž 107,20). Tak ako svetlo a tma nemôžu existovať súčasne, keď prijímame pravdu Božieho slova, klamstvo Zlého nemá žiadne miesto v našom živote (porov. Ef 4,26).

Musíme ich presvedčiť o pravde a v predstavivosti vo viere im ukázať následky nesprávneho spôsobu života a takisto odmenu za spravodlivý život. Naša viera sa často zakladá len na intelektuálnom chápaní. Ale keď použijeme našu schopnosť predstavivosti (ktorú často používame na príjemné veci) na skutočnosti viery, ako ich zjavil Boh prostredníctvom Božieho slova alebo učenia Cirkvi, umožní nám to vymaniť sa z našich škodlivých spôsobov života a pomôže nám to viac sa priblížiť k spôsobu, akým by som mal žiť ako kresťan.

Raz sa ma jedno dievča opýtalo: “Je dobré si predstavovať pekelný oheň?” Existujú dva druhy ľútosti za hriechy: jedna sa nazýva “nedokonalá ľútosť”. “Rodí sa z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi” (KKC 1453). Sám Ježiš vyhlásil, poukazujúc na nedostatok viery “dedičov kráľovstva”, že “budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.” (Mt 8,12). Keď Ježiš vysvetľoval svojim učeníkom podobenstvo o burine, povedal: “Syn človeka pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, čo pášu neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami.“ (Mt 13,41-42; 13,50).

V podobenstve o svadobnej hostine človek, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu (Kristovej svätosti), bol poslaný na to isté miesto (Mt 22,13).

Ježiš sa o tomto mieste viackrát zmieňuje, keď hovorí o “nehodnom sluhovi“ (Mt 24,51), o človeku, ktorý “zakopal svoj talent“ (Mt 25,30) a o tých, ktorí “sa neusilujú vojsť tesnou bránou“ (Lk 13,28). Ježiš prikladá najväčšiu dôležitosť našej kresťanskej zrelosti, aj keď my jej  dôležitosť podceňujeme.

Keď sa Panna Mária zjavila vo Fatime Lucii, Jacinte a Franciscovi, ukázala im utrpenie duší v pekelnom ohni a naliehavo ich žiadala, aby sa modlili za duše – naučila ich modlitbu, ktorú majú odriekať medzi desiatkami ruženca. “Ó, Ježišu, odpusť nám naše hriechy, zachráň nás od pekelného ohňa a priveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré najviac potrebujú tvoje milosrdenstvo.”

Varovanie ľudí pred ohrozením ich večného života teda vychádza zo Svätého písma. Výstražné značky sú na cestách nie preto, aby vystrašili vodiča, ale aby bol vodič opatrný a nedostal sa do nebezpečenstva. Tak je to aj v našom duchovnom živote. Keď ľudia nepoznajú pravdu, môžu padnúť do pasce Zlého.

Ľútosť nad hriechmi z lásky k Ježišovi je “dokonalá ľútosť”. Táto “ľútosť  pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko” (KKC 1452). Nedokonalá aj dokonalá ľútosť by mali zahŕňať “(1) radikálne preorientovanie celého života, (2) návrat, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, zanechanie hriechu a (3) odvrátenie sa od zla spojené s odporom k zlým skutkom, ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti” (KKC 1431). “Proces návratu k Bohu, nazvaný obrátenie a ľútosť, zahŕňa v sebe bolesť nad spáchanými hriechmi a odpor voči nim, ako aj pevné predsavzatie v budúcnosti viac nehrešiť.” (KKC 1490).

Na našich duchovných cvičeniach zameraných na vnútorné uzdravenie a oslobodenie vedieme ľudí počas modlitieb k tomu, aby si s predstavivosťou vo viere predstavili určité biblické pravdy:

  • vidia ohavnosť následkov hriechu (nič poškvrnené nevojde do Božieho kráľovstva – Zjv. 21,27) a ako zdeformovali Boží obraz v sebe a dostali sa pod ničivú moc Zlého, ktorý prichádza, aby “kradol, zabíjal a ničil” (Jn 10,10).
  • stretávajú sa s milosrdným Ježišom, ktorý ich s Božím zľutovaním volá späť.

Potom sa rozhodnú pre Ježiša, konajú pokánie a zriekajú sa svojich hriechov, prosia Pána o odpustenie (aj druhú osobu, s ktorou sa dopustili hriechu) a v mene Ježiša prikazujú moci Zlého (nenávisti, zatrpknutosti, žiadostivosti, závislosti a podobne), aby od nich odišla. Keďže prostredníctvom hriechu dovolili moci Zlého, aby do nich vstúpila, teraz v mene Ježiša a mocou Ducha Svätého vyháňajú týchto duchov, aby sa k nim nikdy viac nevrátili, ale aby išli k Ježišovým nohám.

  • Potom si v predstavivosti vo viere predstavia, ako ich Ježiš požehnáva a nad nimi je Duch Svätý v podobe ohnivých jazykov (ako pokračovanie zážitku z Turíc) a tento Duch do nich preniká, spaľuje všetkých zlých duchov, napĺňa ich zodpovedajúcimi kladnými postojmi a Panna Mária za nich oroduje. V tej chvíli ľudia často cítia silu, ktorou ich Pán premieňa.
  • Kajúcnik zakúša milujúce objatie Ježiša tak ako Otec, ktorý objíma márnotratného syna.
  • Keď kajúcnik prijme lásku od Ježiša a Márie, v predstavivosti vo viere sa vráti do všetkých situácií, kde vo svojom živote zhrešil, prosí Pána aj tú druhú osobu o odpustenie a z lásky k Ježišovi sa zrieka hriechu; v tejto chvíli si predstaví, ako ho Ježiš požehnáva.
  • Kajúcnik si kľakne k Ježišovým nohám ako Mária Magdaléna, ktorá umývala Ježišovi nohy slzami “dokonalej ľútosti” a Ježiš s láskou požehnáva kajúcnika.
  • Potom si kľakne k Ježišovmu krížu na Kalvárii (kde Ježiš zobral na seba jeho hriechy) a Predrahá Ježišova Krv steká z Ježišovho doráňaného tela a obmýva ho (Sk 20,28).
  • Človek, ktorého vedieme v tejto predstavivosti vo viere, si nakoniec predstaví, ako kráča s Ježišom a Pannou Máriou tak, ako mal žiť od začiatku svojho života až po dnešný deň, aj keď dané okolnosti ani ľudia sa nezmenili. V tomto procese dochádza k “premene zmýšľania” (Rim 12,2; Ef 4,23) a uzdravujú sa mnohé oblasti.

Prostredníctvom vnútorného uzdravenia sa človek oslobodzuje z otroctva hriechu, aby mohol byť Božím dieťaťom a prejsť z temnoty do svetla milosti. Nesprávne zmýšľanie a emócie môžu privodiť zdravotné problémy, zatiaľ čo správne zmýšľanie a emócie založené na pravde Božieho slova navracajú zdravie.

Vnútorné uzdravenie môžeme prirovnať k zážitku učeníkov na ceste do Emauz. Boli smutní a sklamaní, pretože nechápali význam Ježišovho umučenia a smrti. Keď však Ježiš videl ich smútok, odhalil im pravý význam svojho umučenia a smrti podľa Božieho plánu a keď to počuli, ich srdcia zahoreli láskou k Bohu. Keď Ježiš lámal chlieb, vstúpil do ich života. Tak isto je to aj s kajúcnikom, ktorý mal svetské postoje: keď počúva Božie slovo, mení svoj život a umožňuje Ježišovi, aby vládol nad jeho životom.

P. JMK

 

 

CELIBÁT A KŇAZSTVO

“Chcel by som, aby boli všetci ľudia tak, ako som ja”. (1 Kor 7,7). Čo viedlo sv. Pavla k takémuto výroku? Azda manželstvo nie je dobrým povolaním? Práve naopak! Tí, ktorí “sa sami urobili neschopnými manželstva pre nebeské kráľovstvo” (Mt 19,12) tak urobili nie preto, že by manželstvo bolo zlé, ale práve preto, že manželstvo je dobré, jeho zrieknutie sa cenným a veľkorysým darom, ktorý možno Bohu ponúknuť. Napokon, čím je dar lepší, tým vyššia je hodnota obety. Nie že by manželstvo bolo hriešne, ale “zriekame sa ho”, aby sme slúžili Pánovi celou mysľou, srdcom a telom. V Starom zákone Boh zakázal prorokovi Jeremiášovi oženiť sa, aby mohol lepšie plniť svoju službu. “Pán prehovoril ku mne takto: Nevezmi si manželku a nemaj synov ani dcéry na tomto mieste!” (Jer 16,1-2).

V Starom zákone tiež vidíme, že Boh žiadal dokonca aj manželov, aby pri určitých príležitostiach zachovali celibát. Napríklad Mojžiš požiadal Izraelitov, aby sa zdržali manželských intímností, keď vystupoval na vrch Sinaj. “Nedotýkajte sa nijakej ženy!” (Ex 19,15). Kňazi prikázali kráľovi Dávidovi a jeho ľudu, aby sa zdržiavali manželských stykov v čase jedenia svätého chleba (1 Sam 21,4‑5). Dôvodom zdržiavania sa manželských stykov bola prítomnosť niečoho veľmi svätého.

Manželský akt nie je hriešny, ale kvôli službe Kristovi sa oplatí obetovať aj radosti manželského života.

Povolanie k celibátu otvorene podporovali a aj praktizovali Ježiš a sv. Pavol. Ježiš povedal: “Sú eunuchovia, ktorí sa takí narodili, sú eunuchovia ktorých takými  druhí ľudia urobili  a potom sú eunuchovia, ktorí sa pre nebeské kráľovstvo sami nimi urobili. Kto to môže pochopiť, nech pochopí.” (Mt 19,12). Kristus nás týmto pozýva, aby sme žili tak ako on, a teda na tom nemôže byť nič neprijateľné.

Celibát “pre nebeské kráľovstvo” je darom, ku ktorému sú niektorí ľudia povolaní. “Ale túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám, len ten, koho povoláva Boh tak ako Árona.” (Hebr 5,4). Zriekli sa manželstva dobrovoľne. Keď Ježiš povolal prvých apoštolov, títo opustili všetko a išli za Ježišom (Mt 19,27). Všimnite si, že sv. Peter, na ktorom Ježiš “postavil svoju Cirkev” (Mt 16,18) a ktorý sa neskôr stal tiež prvým pápežom, zanechal svoju rodinu, aby splnil Pánovu žiadosť: “Pas moje baránky! Pas moje ovce!” (Jn 21,15-17). Seminaristi si volia celibát z vlastnej vôle, nie preto, že by im  Cirkev zakazovala vstúpiť do manželstva. Môžu si vybrať život v manželstve alebo celibáte podľa toho, kam ich Pán povoláva.

Na rozdiel od všeobecnej mienky celibát neznamená, že kňazi a rehoľné sestry sú slobodní. Keď sa Matky Terezy raz niekto opýtal, či je vydatá, odpovedala “áno” a dodala, že jej Ženích má niekedy veľmi vysoké nároky!  Kresťania si často neuvedomujú, že pozemské manželstvá nie sú večné (Lk 20,35). Sú predobrazom a znakom večného sobáša, ktorý nastane v nebi medzi Cirkvou a Kristom. Preto nachádzame v Izaiášovi: “Bo manželom ti bude tvoj Stvoriteľ, Pán zástupov je jeho meno” (Iz 54,5) a sv. Pavol hovorí: “Veď horlím za vás Božou horlivosťou. Zasnúbil som vás jednému mužovi; aby som vás odovzdal Kristovi ako čistú pannu.” (2 Kor 11,2). Tí, ktorí zasvätili svoje panenstvo Bohu jednoducho preskočili pozemské manželstvo, aby už teraz mali účasť na večnom manželstve. Dávajú tým krásne svedectvo svetu, že život je oveľa viac ako len pominuteľné radosti, ktoré zažívame na zemi. Sv. Pavol nebol ženatý so žiadnou ženou, ale keďže patril Kristovi, mal veľa duchovných detí, a preto povedal: ”Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus.” (Gal 4,19). “V Kristovi Ježišovi som vás splodil skrze evanjelium” (1 Kor 4,15) a Filemonovi sv. Pavol píše: “Prosím ťa za svojho syna Onezima, ktorého som splodil v okovách” (Flm 1,10).

Preto Ježiš povedal: „Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry alebo matku a otca alebo deti alebo polia, aby nedostal stonásobne viac; teraz, v tomto čase, domy, bratov, sestry, matky, deti i polia, hoci s prenasledovaním, a v budúcom veku večný život.” (Mk 10,29-30). My kresťania “žijeme vo viere” (2 Kor 5,7) a “všetko, čo nie je z viery, je hriech” (Rim 14,23). Keď sa manželia splodením dieťaťa stanú otcom a matkou, kňaz, ktorý ohlasuje Božie slovo a vysluhuje sviatosti, sa stáva duchovným otcom Božieho ľudu. Preto sv. Peter hovorí: “Veď ste sa znovuzrodili nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného: Božím slovom, živým a večným.” (1 Pt 1,23).

“Eunuch nech nehovorí: „Hľa, ja som suchý strom!“ … “Zaplesaj, neplodná, čo si nerodila, … lebo dietky opustenej sú početnejšie ako dietky vydatej – hovorí Pán.” (Iz 56,3; 54,1)

Boli sme svedkami problémov, ktorým musia čeliť ženatí kňazi. Ak si kňaz musí plniť svoje povinnosti ako manžel voči manželke a otec voči svojim deťom, obnáša to veľa úsilia. Nebude schopný neustále sa venovať svojim kňazským povinnostiam a úplne sa im oddať. Ak sa ja sám dokážem naplno venovať osobnej modlitbe a hlásaniu Božieho slova, vysluhovaniu sviatostí, najmä sviatosti zmierenia a sviatosti oltárnej, a tráviť viac času na konzultáciách… je to možné preto, že môžem svoj čas venovať iba tomu. Keby som mal okrem pastoračných povinností aj rodinné povinnosti, nemohol by som si náležite plniť svoje kňazské poslanie.

Svätý Pavol hovorí, že “Kto je bez ženy, stará sa o Pánove veci, ako sa páčiť Pánovi. Ale ženatý sa stará o svetské veci, ako sa páčiť manželke” (1 Kor 7,32-33). “Slobodným a vdovám hovorím: Dobre je pre nich, ak zostanú tak, ako ja. Ale ak sa nevedia zdržať, nech vstúpia do manželstva. Lebo je lepšie vstúpiť do manželstva ako horieť.” (1 Kor 7,8-9).

Z toho vyplýva, že tí, ktorí nedokážu zostať v celibáte, mali by vstúpiť do manželstva. Manželstvo je ušľachtilé povolanie vychovávať svoje deti ako Božie deti (Mal 2,15), pretože sú Božím darom (Ž 127,3). Ale ako hovorí sv. Pavol, v snahe venovať úplnú pozornosť  Pánovi a pracovať na Jeho Kráľovstve niektorí ľudia odpovedajú na Pánovo volanie a prijímajú službu kňazstva. Povolanie ku kňazstvu je Božím darom. Svätý Pavol dáva prednosť celibátu pred manželstvom, keď hovorí: “Si bez ženy? Nehľadaj si ženu… Ale ak sa oženíš, nezhrešíš. A ak sa panna vydá, nezhreší. Ale takíto budú mať telesné trápenia a toho vás chcem ušetriť.” (1 Kor 7,27-28). Prichádza k záveru, že: “Teda aj ten, kto vydáva svoju pannu dobre robí, ale kto nevydáva, robí lepšie.“ (1 Kor 7,38).

Slová biskupa pri kňazskej vysviacke svedčia o neobmedzenom zasvätení sa celibátu. „Z vlastnej vôle chceš vstúpiť do kňazského stavu. Budeš vykonávať túto službu v stave celibátu, pretože celibát je znakom a podnetom pastoračnej lásky a výnimočným zdrojom duchovnej plodnosti vo svete.

Tým, že budeš žiť v tomto stave s úplnou oddanosťou, vedený úprimnou lásku ku Kristovi Pánovi, zasväcuješ sa mu novým a výnimočným spôsobom.

Týmto zasvätením sa budeš ľahšie oddávať Kristovi celým srdcom; budeš mať väčšiu slobodu pri slúžení Bohu a ľudstvu, a tvoje úsilie o obrátenie a znovuzrodenie kresťanov bude mať väčší účinok.

Svojím životom a príkladom budeš vydávať svedectvo vo viere svojim bratom a sestrám o tom, že Boha treba nadovšetko milovať, a že  prostredníctvom služby druhým slúžiš jemu.

Preto sa ťa pýtam:

Si rozhodnutý, Pred Bohom a pred Cirkvou, na znak svojho vnútorného odovzdania sa Kristovi zotrvať v celibáte pre nebeské kráľovstvo a vykonávať celoživotnú službu pre Boha a  ľudstvo ? Prijímateľ sviatosti kňazstva odpovedá: “Som.” Toto jediné slovo je mimoriadneho významu.

Kandidát na prijatie sviatosti kňazstva si môže zvoliť celibát, aby sa stal kňazom, alebo sa môže oženiť. Dobrovoľne si volí kňazstvo v stave celibátu. Nejde o nevernosť, ak sa neskôr rozhodne oženiť a pritom ostať kňazom? Dôvodom, prečo kňaz nechce zotrvať v celibáte môže byť buď to, že v čase vysviacky nebol úplne rozhodnutý pre celibát, alebo z neho po čase opadlo prvotné nadšenie pre službu Pánovi v stave svätosti a vrátil sa k svetským postojom, vplyvom ktorých sa už necíti dobre v celibáte a požiada o možnosť oženiť sa bez toho, aby vystúpil z kňazstva.

“Si vytrvalý, veľa si zniesol pre moje meno a neochabol si. Mám však proti tebe to, že si zanechal svoju prvotnú lásku. Preto si spomeň, odkiaľ si padol, rob pokánie a konaj ako prv.“ (Zjv 2,3-5). Ústami posledného proroka Starého zákona Malachiáša Boh hovorí: „Lebo pery kňaza majú zachovávať poznanie a z jeho úst sa vyhľadáva zákon, lebo je poslom Pána zástupov.“ (Mal 2,7). Aby sme si plnili túto prvoradú povinnosť nášho kňazstva, máme „byť s ním“ (Mk 3,14; por. Sk 4,13), „prijímať od Neho Jeho slová“ a odovzdávať ich ľuďom.

„Syn človeka, zjedz, čo máš poruke, zjedz tento zvitok, potom choď a hovor k domu Izraela! … „Syn človeka, všetky reči, ktoré budem k tebe hovoriť, prijmi do srdca a svojím sluchom ich počúvaj! A zober sa, choď medzi zajatcov, k synom svojho ľudu, hovor k nim a vrav im: „Toto hovorí Pán,“ či počúvnu a či si nepovšimnú.“ (Ez 3,1; 3,10-11).

V dnešnej dobe ľudia nedostávajú pravú múdrosť Božieho slova, pretože kňazi si neplnia dostatočne svoje povinnosti kvôli ich rozličným “iným starostiam” v živote, alebo nehovoria na základe Božieho slova, ale na základe spoločenských vied alebo svetskej múdrosti. V Starom zákone Boh prikázal kňazom: “aby ste tak vedeli rozlišovať medzi svätým a všedným a medzi čistým a nečistým a poúčali Izraelitov o všetkých ustanoveniach, ktoré vám cez Mojžiša nariadil Pán.“ (Lv 10,10-11).

Keďže “Boží ľud” nedostáva túto pravú Múdrosť a schopnosť rozlišovať, pretože nepozná Božie slovo, “hádže a zmieta nimi sem-tam hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý ich podvodne strháva do bludu” (Ef 4,14). A zdá sa, že Boh toto vyčíta svojim vyvoleným Kňazom: “Môj ľud hynie, lebo nemá poznania. Pretože si odmietol poznanie, odmietnem ťa, nebudeš mi slúžiť ako kňaz.” (Oz 4,6).

„Keď som však hľadal medzi nimi niekoho, kto by vymuroval múr, postavil sa proti mne do trhliny za krajinu, aby som ju nezničil, nenašiel som. Vylial som teda na ňu svoj hnev…” (Ez 22,30-31).

Kňaz je človek, ktorý musí vždy stáť medzi Svätým Bohom a hriešnym ľudstvom a prosiť Pána za ľudstvo. V tomto poslaní mu nesmie brániť žiadny iný súkromný záujem ani zaneprázdnenosť. Naliehavá potreba vyspovedať niekoho, pomôcť radou, odslúžiť Najsvätejšiu sviatosť oltárnu a udeliť sväté prijímanie, poskytnúť sviatosť chorým a pod. môže prísť v ktorúkoľvek dennú hodinu, dokonca aj v noci. Môže byť ženatý kňaz k dispozícii Božiemu ľudu po celý čas?

Myslím si, že nevieme doceniť hodnotu kňazského celibátu, pretože nechápeme správne cieľ a vznešenosť kňazstva.

P. JMK