Nanebovzatie blahoslavenej Panny Márie

Už od apoštolských čias Cirkev verila, že Panna Mária bola vzatá do neba. Najčistejšia Panna Mária, ktorú si Boh vyvolil, aby sa stala Matkou nášho Spasiteľa Ježiša Krista, bola vzatá do neba s dušou aj telom. Mária „usnula v Pánovi“ v prítomnosti apoštolov a oni s náležitou úctou pochovali jej telo. Keď však neskôr otvorili jej hrob, našli ho prázdny. Z toho apoštoli usúdili, že jej telo bolo vzaté do neba.

Svätý Ján Damascénsky to v 8. stor. vyjadril slovami: „Hoci Máriino telo bolo riadne pochované, nezostalo v stave smrti, ani nepodľahlo porušeniu. Bola prenesená do svojej nebeskej vlasti.“

Panna Mária mala plnosť milostí už od prvej chvíle svojho života vďaka jej Nepoškvrnenému Počatiu (sviatok slávime 8. decembra). Celý život prežila bez najmenšej poškvrny hriechu a ako ju archanjel Gabriel pozdravil pri Zvestovaní, bola „plná milosti“.

Boh nestvoril ľudí nato, aby zomreli. „Lebo Boh stvoril človeka pre  neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby, závisťou diabla však prišla na svet smrť: skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou.“ (Múd 2, 23-24) Smrť je teda dôsledkom hriechu. Keďže Panna Mária bola pri svojom počatí uchránená od dedičného hriechu a v živote nespáchala žiadny hriech, bola oslobodená od dôsledku hriechu.

„Nanebovzatie je zavŕšením Božieho pôsobenia v nej, lebo sa nepatrilo, aby telo, ktoré dalo život samému Bohu, podľahlo porušeniu. Nanebovzatím Boh korunoval svoje dielo, keď Mária skončila svoj pozemský život a vstúpila do večnosti. Tento sviatok upriamuje náš pohľad na miesto, kde ju budeme nasledovať, keď sa skončí náš život na zemi.“ (Zdroj: www.ewtn.com)

Prvého novembra 1950 pápež Pius XII, s autoritou pápežskej neomylnosti, v dokumente Munificentissimus Deus vyhlásil dogmu Katolíckej cirkvi, podľa ktorej „Nepoškvrnená a ustavične panenská Božia Matka Mária bola po ukončení svojho pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy.“ Nanebovzatie je dogma viery záväzná pre všetkých katolíkov. Pápež Pius XII vyhlásil, že ktokoľvek by verejne namietal voči tejto dogme, „ten úplne odpadol od božskej a katolíckej viery“.

Modlime sa: Mária, naša Matka vzatá do neba, pomáhaj nám žiť svätý život bez hriechu, aby sme ťa mohli nasledovať do neba.

„Kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.“ (Jn 3,21) „Kto hovorí, že je vo svetle, a nenávidí svojho brata, je ešte stále vo tme. Kto miluje svojho brata, ostáva vo svetle a nie je preň pohoršením.“ (1 Jn 2,9-10) Keď teda žijeme Božie slovo, máme účasť na Božom svetle. Iba vtedy môžeme prinášať ovocie svetla, ktorým je láskavosť, spravodlivosť a pravda. Žalmista kráľ Dávid bol presvedčený, že Božie slovo je „svetlo pre jeho nohy a pochodeň na jeho chodníkoch“, pretože zakúsil, že „výklad Božích slov osvecuje“ (Ž 119,105; 119,130). V dnešnej dobe mnohí ľudia nechcú žiť Božie slovo a preto nemôžu zakúsiť Pánovo svetlo. „To títo sú odporcami Svetla, jeho cesty neuznávajú a na jeho dráhu sa nevrátia“ (Jób 24,13).

Ježiš zveril všetkým učeníkom svoje vlastné poslanie: byť svetlom sveta (Mt 5,14). „Lebo tak nám prikázal Pán: ,Ustanovil som ťa za svetlo pohanom, aby si bol spásou až do končín zeme.‘“ (Sk 13,47) Mnohí ľudia okolo nás tápu vo tme hriechu, pochybností a zmätku. Tak ako svätý Pavol, buďme si vedomí tohto poslania, uvedomme si, že Pán nás posiela „otvoriť im oči; aby sa od tmy obrátili k svetlu a od satanovej moci k Bohu; a tak dosiahli odpustenie hriechov a podiel medzi posvätenými vierou v Ježiša.“ (Sk 26,18) Keď sme v Pánovom svetle, môžeme
byť „vodcom slepých, svetlom tých, čo sú vo tme, vychovávateľom nerozumných, učiteľom nedospelých“ (Rim 2,19-20). Pán pozýva každého z nás tak, ako pozval blahoslavenú matku Terezu: „Poď, buď mojím svetlom.“