Ľudstvo si musí uvedomiť, že Boh miluje každého a žiadny hriech, nech by bol akokoľvek veľký, nedokáže zabrániť človeku, aby sa vrátil späť k Pánovi, pretože On vždy čaká na návrat hriešnika. „Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“ (Lk 19,10) Prorok Joel pocítil Božiu nežnú lásku a milosrdenstvo, preto hlásal: „Boh je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie.“ (por. Joel 2,13) Nezáleží na tom, akí sme hriešni – vždy sa môžeme spoľahnúť na Božie milosrdenstvo. Jediné, čo musíme urobiť, je obrátiť sa k nemu a prosiť ho o milosrdenstvo. Jeho milosrdenstvo je väčšie než všetky naše hriechy. Svätý Pavol píše: „Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť.“ (Rim 5,20) Milosrdensto nášho Boha je také ohromné, že Boh nás pozýva do náručia svojej milosrdnej lásky: „Poďte, pravoťme sa! – hovorí Pán. Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna (biele). Ak budete povoľní a budete poslúchať, dobro zeme budete požívať. Ak sa však zdráhate a protivíte, meč vás pohltí, lebo hovorili ústa Pánove.“ (Iz 1,18-20)

Všemohúci Boh neustále zjavuje ľudstvu svoju nežnú lásku a milosrdenstvo prostredníctvom svojich vyvolených v dejinách spásy. V 20. storočí si vyvolil sestru Faustínu, jednoduchú, nevzdelanú poľskú rehoľníčku, aby ľudstvu pripomenul svoje milosrdenstvo. Svätá Faustína pôsobila v krakovskom kláštore, keď sa jej začal zjavovať Ježiš s posolstvami o milosrdenstve. Keď sa v roku 1953 modlila, aby sa Pán zľutoval nad istým mestom, ktoré chcel potrestať, zrazu uvidela Svätú Trojicu a pocítila v sebe silu Ježišovej milosti. A vtedy začala prosiť Boha o milosrdenstvo slovami, ktoré počula v duši:

„Večný Otče, obetujem ti telo a krv, dušu i božstvo Tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista za naše hriechy i za hriechy celého sveta. Pre jeho bolestné umučenie maj milosrdenstvo s nami.“ (Denníček sv. Faustíny, 475)

Keď na druhý deň vchádzala do kaplnky, znovu počula ten vnútorný hlas, ktorý ju nabádal, ako má odriekať modlitbu, ktorú náš Pán nazval „korunka“. Tentoraz po slovách „maj milosrdenstvo s nami“ nasledovali ešte slová „aj s celým svetom“. Odvtedy sa túto modlitbu modlila takmer nepretržite. (476)

V nasledujúcich zjaveniach ju Pán žiadal, aby povzbudzovala ľudí k modlitbe korunky (1541) a zjavil jej, že kto sa bude modliť túto korunku s vierou, dosiahne mimoriadne prisľúbenia:

„Ktokoľvek sa ju bude modliť, dosiahne v hodine smrti veľké milosrdenstvo.“ (687)

„Keď sa túto korunku budú modliť pri zomierajúcich, postavím sa medzi Otca a zomierajúcu dušu nie ako spravodlivý Sudca, ale ako milostivý Spasiteľ.“ (1541)

„Kňazi ju budú podávať hriešnikom ako poslednú záchranu. Hoci by bol hriešnik najzatvrdlivejší, ak sa len raz pomodlí túto korunku, dosiahne milosti z môjho nekonečného milosrdenstva.“ (687)

„Ňou vyprosíš všetko, ak to, o čo prosíš, bude v zhode s mojou vôľou.“ (1731)

Z Denníčka sv. Faustíny sa teda začala šíriť osobitná pobožnosť Korunky k Božiemu milosrdenstvu do celého sveta. Hoci túto korunku sa môžeme modliť kedykoľvek, je vhodné modliť sa ju počas „hodiny veľkého milosrdenstva“, teda o tretej hodine popoludní, kedy si pripomíname Pánovo umučenie na kríži. Práve na kríži bol totiž prameň milosrdenstva otvorený dokorán pre každú dušu, keď podľa legendy stotník Longinus prebodol kopijou Ježišov bok.

Ježiš zjavil sv. Faustíne svoje prianie: „Túžim, aby sa Sviatok Božieho milosrdenstva slávil v prvú nedeľu po Veľkej Noci. Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa neobráti s dôverou k môjmu milosrdenstvu.“ Pán jej takisto povedal, aby sa túto korunku modlila deväť dní pred Sviatkom Božieho milosrdenstva ako novénu. „V tejto novéne udelím dušiam všetky milosti.“ (796)

Sviatok Božieho milosrdenstva bol oficiálne uznaný Cirkvou 30. apríla v jubilejnom roku 2000, keď pápež Ján Pavol II. vyhlásil sestru Faustínu za svätú. Je dôležité, aby sme prijali celé posolstvo, ktoré nám Božie slovo zjavuje v túto druhú veľkonočnú nedeľu, ktorá sa odvtedy v Cirkvi nazýva „Nedeľa Božieho milosrdenstva“ (prvá nedeľa po Veľkej Noci).

Aby sa splnili Ježišove prisľúbenia, musíme ísť na svätú spoveď a na Sviatok Božieho milosrdenstva prijať sväté prijímanie. Ježiš povedal: „Kto v tento deň pristúpi k prameňu života, dosiahne úplné odpustenie hriechov aj trestov.“ (300) „Keď prichádzaš na svätú spoveď, mysli na to, že v spovednici ja sám čakám na teba, kňazom sa len zastieram, ale sám pôsobím v tvojej duši. Tu sa úbohá duša stretá s milosrdným Bohom. Povedz dušiam, že z tohto prameňa milosrdenstva môžu čerpať milosti jedine nádobou dôvery. Ak ich dôvera bude veľká, moja štedrosť bude bezhraničná.“ (1602)

Ježiš povedal: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“ (Mt 5,7) a „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“ (Lk 6,36). „Súd bez milosrdenstva čaká totiž toho, kto nepreukázal milosrdenstvo. Ale milosrdenstvo sa vyvyšuje nad súdom.“ (Jak 2,13) Touto korunkou nám Pán zároveň pripomína našu povinnosť prejavovať si navzájom milosrdenstvo.

„Žiadam od teba skutky milosrdenstva, ktoré majú vyplývať z lásky ku mne. Milosrdenstvo máš svojim blížnym preukazovať vždy a všade, nemôžeš sa tomu vyhýbať ani sa vyhovárať, ani sa od toho oslobodiť.“ (742)

Milujúci Boh chcel, aby ľudstvo vedelo o Jeho milosrdenstve, kým príde súdiť svet. Keďže „chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1 Tim 2,4), ráčil nám dať túto pobožnosť ako „nádobu milosrdenstva“, cez ktorú sa Božie milosrdenstvo môže vylievať na celý svet. Je celkom príznačné, že Sviatok Božieho milosrdenstva sa slávi v druhú nedeľu po Veľkej Noci (na Druhú veľkonočnú nedeľu). Počas Veľkého týždňa Cirkev rozjíma o nekonečnom milosrdenstve Boha Otca, ktorý za nás obetoval svojho milovaného Syna. Otec miluje každého tak, ako miluje Ježiša (por. Jn 17,23). A preto každý jeden z nás je taký vzácny Otcovi, ktorý chcel, aby jeho Syn Ježiš odčinil moje hriechy svojím umučením a smrťou na kríži. Ježiš bol z lásky ku mne ochotný za mňa zomrieť. Uvedomujem si svoju cenu a prosím Ho o milosrdenstvo nad mojimi hriechmi?

Mary Pereira

Ľutujeme, táto stránka je dostupná len v Angličtina (Americká).

„Skúšajme ho potupou a mukami, aby sme poznali jeho pokojnosť a vyskúšali jeho pevnotu.“ (Múd 2,19)

Bičovanie Krista – Caravaggio

Keď robíme druhým dobre, zvyčajne dostaneme nejaké zadosťučinenie. Všetci sme stvorení, aby sme konali dobro. „Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali.“ (Ef 2,10) Ale komu robievame dobre? Vari nie tým, ktorí nás milujú, oceňujú, čo pre nich robíme a sú nám vďační? Sme však pripravení naďalej robiť dobre aj tým, ktorí sú voči nám nevďační a urážajú nás?

Je pre nás ľahké robiť dobre tým, ktorí nás milujú, vážia si nás a prejavujú vďačnosť za to, čo pre nich robíme. Sme ochotní namáhať sa a prinášať kvôli nim obete. Sme si istí, že Pán to schvaľuje. V Knihe múdrosti nám však Pán ukazuje skúšku našej trpezlivosti a láskavosti. Ak dokážeme znášať potupu a muky od tých, ktorým robíme dobre, a naďalej im robiť dobre bez ohľadu na to, čo nám hovoria alebo robia, vtedy sme úspešne zvládli túto skúšku. Ak sa však hneváme, sme smutní a sklamaní kvôli nevďačnosti a urážkam druhých, vtedy sme v skúške zlyhali. Nezáleží na tom, čo robíme, ale aký máme postoj k ľuďom a ako sa správame k tým, ktorí nám odplácajú zlým (slovami a skutkami) dobré, čo sme pre nich spravili. Toto je meradlo našej trpezlivosti a láskavosti.

Ježiš je pre nás dokonalým vzorom. Asi 700 rokov pred Ježišovým príchodom prorok Izaiáš napísal: „Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie… On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení.“ (Iz 53,3;5) Toto je proroctvo o Ježišovom utrpení na prvý Veľký piatok. Povznášajú sa naše myšlienky k tomuto „trpiacemu Božiemu služobníkovi“, keď  na nás doliehajú urážky, výsmech a zavrhnutie od ľudí, ktorým sme urobili dobre? „Jeho ranami sme uzdravení“. Takže keď znášame bolesť urážok, nevďačnosti a výsmechu druhých, aj my sa môžeme stať nástrojom ich uzdravenia a premeny.

Každý z nás sa chce vyhnúť utrpeniu v živote a nenávidíme ľudí, ktorí nám spôsobujú utrpenie. Ježiš však naopak miloval, robil dobre a modlil sa za všetkých, ktorí mu spôsobovali to najukrutnejšie a najbolestnejšie utrpenie. Jeho postoj k nim bol vždy plný lásky a záujmu. Ježiš chápal bezmocnosť a zaslepenosť ľudí, ktorí sa odplácali zlým za dobré, a predvídal aj následok ich zloby – zničenie Jeruzalema a tiež ich večné zatratenie. Preto mal s nimi zľutovanie. A tento vznešený, jedinečný postoj sa stal zdrojom uzdravenia pre druhých.

Konanie dobrých skutkov je samozrejme hodné chvály a nasledovania. Svätý Jakub píše: „Kto teda vie dobre robiť a nerobí, má hriech.“ (Jak 4,17) Preto musíme konať pokánie nielen za hriechy, ktoré sme spáchali (porušenie Desatora a cirkevných príkazov atď.), ale aj za zanedbanie dobrých skutkov. Boháč v podobenstve o Lazárovi a kňaz s Levítom v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi boli odsúdení, pretože nevykonali dobro, ktoré mohli vykonať.

Ani tu však nemôžeme zastať, pretože na rebríku duchovného rastu musíme stúpať stále vyššie a vyššie. Takže vyhýbanie sa hriechom a zanedbávaniu dobrého ešte nie je posledný stupeň… Musíme stúpať až do výšin. Ježiš povedal: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48) Nazdávame sa, že sa máme snažiť o dokonalosť v štúdiu, práci či životnom štýle… Ježiš však mal na mysli, aby sme boli dokonalí v láske. V reči na vrchu Ježiš vyzýva učeníkov, aby milovali svojich nepriateľov (Mt 5,43-47) a na záver kázania im dal tento príkaz: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48)

Dokonalí v láske sa stávame vtedy, keď „kráčame cestou, ktorou kráčal Ježiš“ (porov. 1 Jn 2,6).  „…utrpenia, ktoré treba znášať, môžu mať tento zmysel: ,Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev‘“ (KKC 1508; Kol 1,24). Keďže sme údmi Kristovho tela, mali by sme si osvojiť Kristov postoj. Tak môžeme byť naďalej živými údmi Kristovho tela. Keď skutočne milujeme tých, čo nás prenasledujú, prekonávame svoju sebeckosť a nezištne milujeme druhých pre ich vlastné dobro. Takýto postoj sa považuje za našu dokonalosť. Okrem toho ten istý Duch Svätý, ktorý pôsobil v Ježišovi počas jeho života na zemi, aby ho robil dokonalým človekom, prebýva aj v nás. Duch Svätý chce, aby sme naňho reagovali tak ako Ježiš. Vtedy sa stávame zjednotení s Kristom alebo podobní Kristovi. Každý nasledovník Krista je povolaný, aby znášal utrpenia od „zákerného nepriateľa“. Každý z nás má mnoho príležitostí či už v rodine alebo na pracovisku prejavovať tento Kristov postoj vo svojom živote. Vo svätej Eucharistii prijímame Ježišovo obetované telo a krv vyliatu za odpustenie našich hriechov. Kristus v Eucharistii chce vštepiť svoj postoj aj do nášho života. Môže byť azda nasledovník Krista nahnevaný, krutý či netrpezlivý vo chvíľach prenasledovania a nespravodlivého zaobchádzania?

Ježiš bol láskavý vo všetkých chvíľach prenasledovania. „Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa). … Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením…“ (Iz 53,7;10). Tak ako Ježiš položil svoj život ako obetu za hriechy ľudstva, aj my ponúknime svoj život ako výkupné za hriechy druhých tým, že budeme znášať neprávosť tak ako Ježiš – s láskavým a pokorným srdcom. Kristov Duch prinášal toto ovocie v Ježišovi (ako človeku) a keď budeme spolupracovať s pôsobením Ducha Svätého, bude prinášať toto ovocie aj v nás.

„Keď mu zlorečili on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo.“ (1 Pt 2,23)

Fr. JMK, Mary Pereira